Premiestnenie sídla, hospodárska integrácia prostredníctvom koncernov, či zriaďovanie pobočiek v zahraničí, ktoré sú súčasťou mnohých aktivít spojených s podnikateľskou činnosťou právnických osôb v medzinárodnom obchodnom styku, sa stávajú aktuálnou problematikou súčasnosti a predmetom neustálych rokovaní Európskeho parlamentu.
Cieľom tohto článku je identifikovať a analyzovať dôvody, ktoré brzdia, či bránia neobmedzenému pohybu obchodných spoločností. Konkrétne článok hodnotí prípustnosť premiestnenia registrovaného sídla obchodnej spoločnosti v rámci Európskej únie (EU).
Premiestnenie sídla v rámci EU je sprevádzané niekoľkými prekážkami, ktoré sú predstavované princípmi medzinárodného práva súkromného alebo sú to ustanovenia hmotného práva jednotlivých členských štátov. Aj keď metóda premiestnenia sídla hlavnej správy (miesto, z ktorého je právnická osoba skutočne riadená) je prinajmenšom veľkorysá, na druhej strane metóde premiestneniu registrovaného sídla (adresa, ktorú právnická osoba zapisuje do príslušného registra) bráni množstvo právnych alebo praktických prekážok. Aj keď sú všetky členské štáty viazané právom EU, momentálne neexistujú sekundárne právne predpisy, a tak sa Európsky súdny dvor (ESD)1 snaží svojimi rozhodnutiami interpretovať jednotlivé články Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU)2 tak, aby pripravil cestu k premiestňovaniu spoločností.
Pri aplikácii ZFEU sa vnútroštátne súdy dostávajú do situácií, kedy nevedia s určitosťou posúdiť význam jednotlivých ustanovení. ESD je jediná oprávnená inštitúcia, ktorá má za úlohu dosiahnuť ich jednotný výklad v rámci územia EU. Medzi najvýznamnejšie, pri výklade ustanovení týkajúcich sa práva usadiť sa, patria rozhodnutia Daily Mail,3 , Centros,4 Überseering,5 Inspire Art,6 SEVIC Systems7 a v neposlednej rade pre tento článok najdôležitejšie rozhodnutie Cartesio,8 ktoré sa venujú problematike cezhraničného premiestnenia sídla.
V prípade Cartesio, prejednávaným pred ESD v prejudiciálnom konaní, sa riešila otázka zlúčiteľnosti ustanovení maďarského práva obchodných spoločností s komunitárnym právom. Tento prípad sa odlišuje od prípadov Centros a Überseering, pretože sa týka právnych predpisov krajiny, ktorú chce spoločnosť opustiť. V tomto ohľade je Cartesio paralelou k prípadu Daily Mail. Otázkou však nie je zlúčiteľnosť kolíznych noriem maďarského MPS určujúceho osobný štatút spoločností, ale skôr zlúčiteľnosť maďarského práva obchodných spoločností s reguláciou konania spoločnosti určenou maďarským MPS.9
Cartesio je spoločnosťou založenou podľa maďarského práva so sídlom v Baja (Maďarsko). Podniká najmä v oblasti ľudských zdrojov, sekretárskych prác, prekladania, vyučovania a vzdelávania. Táto spoločnosť sa snažila premiestniť svoje sídlo do Talianska, pričom si chcela zachovať právnu subjektivitu podľa maďarského práva.
Cartesio teda požiadala Oblastný súd Bács-Kiskun, ktorý rozhoduje ako registrový súd, s cieľom zapísať premiestnenie svojho sídla do Gallarate (Taliansko) a v dôsledku toho zmeniť uvedenie svojho sídla v obchodnom registri. Táto žiadosť bola zamietnutá, pretože maďarské právo neumožňuje spoločnosti založenej v Maďarsku premiestniť svoje sídlo do zahraničia a pritom naďalej podliehať maďarskému právu ako svojmu osobnému štatútu. Takéto premiestnenie vyžaduje, aby spoločnosť bola zrušená a nanovo založená v súlade s právom krajiny, na území ktorej si želá zriadiť svoje nové sídlo.
Dôležitá je úvaha súdu, ktorý zistil, že aj maďarské aj talianske právo sa riadi teóriou skutočného sídla. Súd upozornil žiadateľa na možnosť zriadenia pobočky spoločnosti v Taliansku, pričom tá by nestratila maďarskú príslušnosť. Žiadateľ však nezdieľal takýto názor súdu. Zdôraznil, že maďarské právo sa riadi teóriou inkorporácie a v dôsledku toho môžu spoločnosti registrované v Maďarsku voľne premiestňovať ich skutočné sídlo do inej krajiny, bez nutnosti zmeny ich osobného štatútu. Súd však vo svojom rozhodnutí konštatoval, že je irelevantné, či sa maďarské MPS riadi teóriou skutočného sídla alebo teóriou inkorporácie, vzhľadom k tomu, že obidve teórie vedú k aplikácii maďarského práva.10 Cartesio tak podala odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na Oblastný odvolací súd v Segedíne, ktorý položil ESD otázku, či ustanovenie maďarského práva, ktoré bráni maďarskej spoločnosti, aby premiestnila svoje sídlo do iného členského štátu a pritom si zachovala postavenie spoločnosti podľa maďarského práva, je zlúčiteľná s právom Spoločenstva.
ESD uvádza, že v prípade neexistencie jednotnej právnej úpravy Spoločenstva má členský štát možnosť definovať tak väzbu, ktorá sa vyžaduje od spoločnosti na to, aby mohla byť považovaná za založenú podľa jeho vnútroštátneho práva, a preto bola oprávnená využiť právo usadiť sa, ako aj väzbu vyžadovanú na zachovanie tohto postavenia neskôr. Táto možnosť voľby zahŕňa možnosť pre daný členský štát, aby neumožnil spoločnosti, na ktorú sa vzťahuje jeho vnútroštátne právo, zachovať si toto postavenie, keď sa táto spoločnosť chce zreorganizovať v inom členskom štáte premiestnením svojho sídla na územie posledného uvedeného štátu, prerušiac tak väzbu, ktorú stanovuje vnútroštátne právo členského štátu, kde bola spoločnosť založená.
ESD teda rozhodol, že v súčasnom stave práva Spoločenstva nie je v rozpore so slobodou usadiť sa, ak členský štát bráni spoločnosti založenej podľa jeho vnútroštátneho práva, ktorá si chce naďalej ponechať svoje postavenie spoločnosti podliehajúcej vnútroštátnemu právu tohto členského štátu, premiestniť svoje sídlo do iného členského štátu. Takýto prípad premiestnenia sídla však musí byť odlíšený od prípadu, keď ide o premiestnenie spoločnosti založenej v jednom členskom štáte od iného členského štátu so zmenou vnútroštátneho práva, ktoré sa na ňu vzťahuje, pričom v takom prípade spoločnosť zmení svoju právnu formu na formu, ktorá je upravená vnútroštátnym právom členského štátu, do ktorého sa spoločnosť premiestnila. Sloboda usadiť sa totiž umožňuje spoločnosti uskutočňovať uvedenú premenu bez toho, aby bolo potrebné jej predchádzajúce zrušenie a likvidácia v prvom uvedenom členskom štáte, ak právo členského štátu, do ktorého premiestňuje svoje sídlo, umožňuje takúto premenu, s výnimkou prípadu, keby bolo obmedzenie tejto slobody odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.11
Napriek prvotnému sklamaniu nemôžme toto rozhodnutie ESD chápať ako krok späť. V najposlednejších riadkoch nachádzame významný úspech. Je to miesto, kde súd rozlišuje premiestnenie sídla hlavnej správy bez zmeny príslušných zákonov od situácie, kedy sa spoločnosť premiestňuje do iného členského štátu so zmenou použitého práva. V takomto prípade, na rozdiel od prípadu Cartesio, kde spoločnosť chcela ostať subjektom maďarského práva, členský štát nesmie brániť spoločnosti k jej premene na spoločnosť riadiacu sa právom iného členského štátu, za predpokladu, že toto právo pripúšťa takúto premenu. Prípadné požiadavky, že takejto premene musí predchádzať zrušenie alebo likvidácia spoločnosti, by predstavovali reštrikcie (obmedzenia), ktoré nie sú oprávnené na základe slobody usadzovania. ESD preto označil takúto premenu ako možnosť migrácie, ktorá je zastrešená slobodou usadzovania. Preto možno dedukovať, že v prípade, ak by spoločnosť Cartesio prekonvertovala na obdobný typ talianskej spoločnosti, Maďarsko by nemohlo takejto migrácii zabrániť, avšak za podmienky, že by bola takáto možnosť povolená talianskym právom.
Medzi odborníkmi existuje niekoľko názorov, že by bolo vhodnejšie a v súlade s predchádzajúcou judikatúrou, keby ESD dal za pravdu generálnemu advokátovi.12 Generálny advokát, portugalský právnik Poiares Maduro, zastával odlišné stanovisko. Dospel k záveru, že maďarské právo, ktoré nepovoľuje cezhraničné premiestnenie skutočného sídla spoločnosti porušuje články 43 a 48 ZES (dnešné články 49 a 54 ZFEU).
Poiares Maduro13 uvádza, že na prejednávaný prípad (Cartesio) sa jasne vzťahujú ustanovenia Zmluvy o slobode usadiť sa. V tejto súvislosti uvádza, že podľa predmetných maďarských pravidiel sú cezhraničné situácie upravené menej výhodne ako výlučne vnútroštátne situácie, keďže umožňujú spoločnosti premiestniť jej sídlo iba v rámci Maďarska. Okrem toho poznamenáva, že Cartesio má v úmysle vykonávať hospodársku činnosť v inom členskom štáte.
Generálny advokát sa domnieva, že v skutočnosti to, čo je rozhodujúce pre určenie, či sa spoločnosť môže dovolávať práva usadiť sa je, že takáto spoločnosť, ako uviedol ESD v niekoľkých prípadoch, má v úmysle skutočne vykonávať ekonomickú činnosť prostredníctvom trvalej prevádzky v inom členskom štáte na dobu neurčitú.14
Ďalej zdôrazňuje, že napriek tomu, že spoločnosti existujú iba na základe vnútroštátneho práva a v členských štátoch boli prijaté veľmi rozdielne pravidlá týkajúce sa založenia spoločností, tieto členské štáty nemajú absolútnu slobodu určovať pravidlá týkajúce sa spoločností založených podľa ich vnútroštátneho práva, bez ohľadu na dôsledky vyplývajúce pre slobodu usadiť sa.
Maďarské pravidlá, ktoré povoľujú maďarským spoločnostiam premiestniť ich sídlo hlavnej správy len v rámci územia Maďarska, by nemali byť, ale sú považované generálnym advokátom za diskriminačné voči výkonu komunitárneho práva usadiť sa.15
Navyše proces zrušenia spoločnosti v jednom členskom štáte a potom založenie podľa práva iného členského štátu môže trvať značný čas, počas ktorého môže dojsť k tomu, že predmetná spoločnosť nebude môcť vôbec vykonávať činnosť. Generálny advokát sa preto domnieva, že brániť spoločnosti premiestniť svoje sídlo z jedného členského štátu do iného, vedie k obmedzeniu práva usadiť sa. Takéto obmedzenie síce môže byť odôvodnené všeobecným verejným záujmom,16 no v prípade Cartesio maďarské právo úplne zakazuje premiestnenie sídla maďarskej spoločnosti do iného členského štátu bez toho, aby boli uvedené akékoľvek dôvody. Z týchto dôvodov generálny advokát navrhol, aby ESD rozhodol, že predmetné maďarské pravidlá nie sú zlúčiteľné so zásadou slobody usadiť sa.
ESD prostredníctvom svojho výkladu rozšíril rozsah slobody usadiť sa v situácii, kedy sa usadzovanie týka premiestnenia skutočného sídla prichádzajúcej spoločnosti. Zatiaľ, kým je imigrácia (prisťahovanie) spoločností v súčasnosti všeobecne povolená, samozrejme s výnimkou všeobecného verejného záujmu, emigrácia (vysťahovanie) ostáva nevyriešená.
V prípade Cartesio súd znova potvrdil verdikt Daily Mail, že spoločnosti sú umelými výtvormi vnútroštátneho právneho systému. Taktiež v prípade, že sa spoločnosti rozhodnú opustiť svoju jurisdikciu, existuje domnienka, že právo vytvoriť spoločnosť je rovnocenné právu zrušiť ju. Aj keď Cartesio zanechal vysťahovanie sídla hlavnej správy spoločnosti mimo rozsah pôsobnosti slobody usadzovania, členské štáty menia svoje právne systémy a prijímajú teóriu inkorporácie. Je za tým povoľovanie spoločnostiam premiestniť sídlo hlavnej správy do zahraničia, a tak im umožniť využívať rovnakú konkurenčnú výhodu, ktorou disponujú spoločnosti prichádzajúce z krajín inkorporácie.
Prečo členské štáty, ktoré sa riadia teóriou skutočného sídla (osobným štatútom právnickej osoby je poriadok štátu, v ktorom má pravnická osoba svoje skutočné – nielen štatutárne – sídlo), majú sklon meniť tento princíp na teóriu inkorporácie (štatút spoločnosti je zviazaný s miestom založenia, t.j. miestom, kde bola spoločnosť zaregistrovaná)?
Z tohto pohľadu je veľmi zaujímavé maďarské právo. Už počas riešenia prejudiciálnej otázky v prípade Cartesio, Maďarsko zmenilo svoj zákon o obchodnom registri. Odvtedy obchodný register rozlišuje registrované sídlo a skutočné sídlo. Keby sa skutočný kontext v prípade Cartesio riešil podľa vtedy aktuálneho práva, výsledok rozhodovania by bol celkom iný a prípad by sa nikdy nedostal pred ESD. Je možné konštatovať, že pozícia maďarskej právnej úpravy vzhľadom na MPS nebola v tom čase jasne vymedzená. Maďarský obchodný register nebol zlúčiteľný s teóriu inkorporácie proklamovanou maďarským MPS.17 Zatiaľ, čo pravidlá maďarského MPS podliehali teórii inkorporácie, podľa zákona o obchodnom registri by sa spoločnosť mala riadiť miestom, kde má hlavnú správu. Takéto administratívne pravidlo síce nebolo súčasťou MPS, ale obmedzilo aplikáciu maďarského práva na obchodné spoločnosti, čím zabránilo maďarským právnickým osobám premiestniť ich skutočné sídlo do zahraničia.
Prípustnosť premiestnenia registrovaného sídla nepramení zo žiadneho princípu MPS. V podstate, až do prípadu Cartesio, bolo nemožné premiestniť registrované sídlo bez predchádzajúceho zrušenia spoločnosti v pôvodnom členskom štáte a následnej reinkorporácii v hostiteľskom štáte. Časová a finančná náročnosť postupu premiestnenia registrovaného sídla robí z tohto presunu možnosť, ktorá nie je atraktívna pre konateľov spoločností. Práve v tomto ohľade priniesol prípad Cartesio významný úspech, keď súd rozhodol, že sloboda usadzovania zakotvuje právo premiestniť registrované sídlo. ESD tak zmenil rozhodné právo cestou premeny právnej formy spoločnosti na spoločnosť, ktorá je regulovaná právom hostiteľského štátu. A preto členské štáty nemôžu naďalej vyžadovať zrušenie alebo likvidáciu spoločnosti, keď premiestňuje svoje registrované sídlo do zahraničia na základe jej premeny.
Aj keď je v súčasnosti možné premiestniť registrované sídlo spoločnosti do zahraničia, pre úspech celej operácie sa neustále vyžaduje postoj hostiteľskej krajiny. ESD stanovil obmedzenia týkajúce sa mechanizmu premeny právnej formy spoločnosti s dôrazom, že je to možné len do takej miery, do akej to povoľuje právo hostiteľského štátu. Imigrujúca spoločnosť sa musí premeniť na taký typ spoločnosti, ktorý je uznávaný právom hostiteľskej krajiny, až tak ju možno zapísať do obchodného registra bez toho, aby musela byť nanovo inkorporovaná.
Niektoré členské štáty však dávajú právo spoločnosti premiestniť jej sídlo z ich územia alebo do ich územia bez toho, aby sa zmienili o možnosti premeny. Teoreticky je tak presun registrovaného sídla bez obmedzení, čo sa týka prekročenia hraníc Slovenska ako aj Českej republiky. Avšak toto premiestnenie je podmienené existenciou medzinárodnej zmluvy.18
Je možné predpokladať, že počet krajín, ktoré umožňujú mechanizmus premeny spoločnosti bude rásť. Vzhľadom k tomu, že Cartesio je relatívne novým rozhodnutím, v porovnaní s dobou, ktorá je nutná pre legislatívny proces, si vyžaduje určitý čas, aby členské štáty vytvorili čo najjednoduchšiu cestu premeny imigrujúcej spločnosti.
Na záver môžeme konštatovať, že nemožnosť premiestnenia sídla je prekážkou slobody usadzovania, avšak nie takou veľkou, ako tomu bolo v minulosti, predtým ako ESD prostredníctvom svojich rozhodnutí vniesol „priaznivejší vietor“ pre spoločnosti zmýšľajúce na cezhraničný pohyb.
Na základe zistených skutočností by sme navrhli de lege ferenda prijatie smernice, ktorá by zjednodušila mobilitu spoločností v rámci vnútorného trhu EU, avšak za jasne vymedzených podmienok. Pravdepodobne v budúcnosti dôjde k odstráneniu nemožnosti cezhranične presunúť sídlo spoločnosti a tiež dôjde k harmonizácii právnych úprav. Ak však nebude zákondorca dostatočne flexibilný, aby reagoval na dynamicky meniacu sa spoločnosť a nedokáže dostatočne rýchlo indentifikovať potreby a učiniť právnu úpravu dostatočne atraktívnou, nielen že právna úprava nebude atraktívna, ale nebude ani aktuálna.
Mgr. Tomáš Strapec
Tomáš Strapec: The Cross-Boarder Movement of a Corporation
The article deals with the possibility of the transfer within the European Union from different perspective. Very important role here plays the European Court of Justice. European Court of Justice has in recent decades developed significant case-law that mainly addressed the mobility of the head office. However, recently the court first expressed, although indirectly, to the relocation of the registered office. Article tries to answer the question through Cartesio case whether it is possible to transfer the registered office of the company.
Mgr. Tomáš Strapec je absolventem Právnické fakulty Masarykovy univerzity v Brně (2011). Aktuálně působí jako advokátní koncipient se zaměřením na korporátní právo.