Koncepčné poňatie prísahy v rímsko-kánonickom a trestnom práve Slovenskej republiky

Koncepčné poňatie prísahy v rímsko-kánonickom

a trestnom práve Slovenskej republiky[1]

Abstrakt: Inštitút prísahy bol do podoby, v ktorej sa historicky uplatňoval, respektíve stále uplatňuje vo viacerých súčasných právnych systémoch, tvorivo rozvinutý kánonistami v období stredoveku pri aplikovaní premís tzv. rímsko-kánonického procesu. Ten sa používal po celé stáročia na cirkevných súdoch a aj z toho dôvodu v ňom od začiatku dominovali kánonickoprávne prvky. Svoj priestor však dostali i pôvodné starozákonné biblické náhľady vrátane elementov rímskoprávnych. Prísaha si našla svoju cestu aj do platného trestného práva Slovenskej republiky, avšak v koncepcii značnej odlišnej od pôvodných rímsko-kánonických východísk. Hlavným cieľom článku je poukázať na koncepčné vymedzenie inštitútu prísahy v rímskom práve, kánonickom práve vrátane jeho poňatia v platnom slovenskom trestnom práve.

Kľúčové slová: prísaha – rímske právo – Sväté Písmo – kánonické právo – ordália – platné slovenské trestné právo – hmotné právo – procesné právo

Abstract: The institution of oath was into the form historically, as well as on the present applied in several of contemporary legal systems creatively developed by the canonists in the period of Middle Ages while applying the premises of so-called Roman-Canonical procedure. Since it was utilized for the whole centuries in the Church courts, canon law elements dominated in it from the beginning. Its own role played also original Old Testament Biblical notions including the components of Roman law. The oath found its way also into the valid criminal law of Slovak Republic, however in the conception markedly different from the original Roman-Canon resources. The main goal of the article is to point out the conceptual definition of the institution of oath in the Roman law, canon law including its understanding in the valid Slovak criminal law.

Keywords: oath – Roman law – Holy Scriptures – canon law – ordeal – valid Slovak criminal law – substantial law – procedural law

Úvod

Napriek existencii niektorých právnych systémov, ktorých súčasťou prísahy nie sú, vo väčšine z nich má tento inštitút svoje nezastupiteľné miesto.[2] Ten sa aplikuje vo forme promisórnej (sľubovej), asertórnej (potvrdzujúcej), rozhodujúcej, dôkaznej či svedeckej prísahy, neopomínajúc ani prísahu strany.[3] Všetky uvedené pojmy majú, tak, ako je to napokon takmer pri všetkých právnych inštitútoch, svoj pôvod v právnej histórii. Obdobne neprekvapuje ani to, že k ich konečnej podobe v najväčšej miere prispeli klasické právne systémy rímskeho a kánonického práva. V tomto prípade možno konkrétne priznať väčšie zásluhy právu kánonickému, keďže práve kánonisti rozvinuli a etablovali základné premisy tzv. rímsko-kánonického procesu, ktorý sa uplatňoval najskôr na cirkevných a potom i na svetských súdoch. Ten sa stal z pohľadu histórie jedným z najvýznamnejších právnych činiteľov, ktorý prekonával dovtedajšie súdne obyčaje národných práv a svojou dokonalosťou a precíznosťou značne ovplyvnil podobu procesného práva takmer všetkých právnych systémov (vrátane anglo-amerického).[4] Dôvodom prečo v rímsko-kánonickom procese dominovali kánonickoprávne prvky spočíval v skutočnosti, že normy justiniánskeho rímskeho práva poskytli stredovekým glosátorom a komentátorom len minimálny počet procesných smerníc, ktoré by boli reálne schopné napomôcť k skvalitneniu právneho prostredia vtedajšej spoločnosti. Jedným zo súčasných právnych systémov, v ktorom sa inštitút prísahy uplatňuje je aj ten slovenský. V tejto štúdii sa konkrétne zameriame na spôsoby jeho koncepčného vymedzenia i aplikovania v trestnom práve a na záver ich porovnáme so základnými rímsko-kánonickými východiskami.

1 Rímske právo

            I napriek prevládajúcim náboženským prvkom vychádzala rímska, podobne ako aj grécka koncepcia prísahy najneskôr od 5. storočia pred Kr. zároveň z morálnych a humanistických ideí. Malo sa totiž za to, že pravdovravnosť je vlastnosť náležiaca hrdému sebavedomému slobodnému človeku, klamstvo otrokovi. Z pohľadu jej koncepčného vymedzenia možno uviesť napríklad výrok filozofa Aristotela († 322 pred Kr.), ktorý ju charakterizoval ako nedokázané vyhlásenie podporené odvolaním sa k bohom.[5] Čo sa týka jej praktického uplatňovania, viacerí bádatelia sa zhodujú v závere, že v antike sa spočiatku nestretla s väčším záujmom. Dôvody nachádzajú v skutočnosti, že k strachu z odplaty bohov nepridala nič navyše, pretože práve od nich sa v prvom rade očakávalo trestanie všetkých klamstiev (nielen formálneho krivoprísažníctva).[6] Pokiaľ ide o povahu tohto inštitútu v rímskom práve, ako sme už naznačili, vychádzal predovšetkým z náboženských predstáv Rimanov, o čom vypovedá i jeho odvodenie z latinského výrazu sacramentum.[7] V rímskoprávnej legis actiones perióde vývoja procesného práva sa totiž pri vznesení legis actio sacramento tento pojem stotožňoval so sľúbenou obeťou bohom (neskôr eráru), na ktorú spravidla žalobca v konaní in iure vyzval pred svedkami žalovaného. Sacramentum, ktorého výška závisela od hodnoty predmetu sporu, však museli predložiť obe strany, pričom o peňažnú čiastku prišla len tá, ktorej tvrdenie sa ukázalo nepravdivé (sacramentum iniustum). Je teda zrejmé, že stratu mohol utrpieť každý, kto predniesol prísažný výrok, a to za predpokladu, že nastala podmienka obsiahnutá v jeho vyhlásení.[8] Pokiaľ ide o prísahu strany, tá sa odlišovala od svedeckej prísahy, ktorej dôkazná hodnota bola predmetom úvahy sudcu. Prvá menovaná mala totiž funkciu ordálie rozhodujúcej kauzu a existovala buď vo forme rozhodujúcej prísahy, ktorá po akceptovaní druhou stranou rozhodovala spor, alebo prísahy doplňujúcej, ukladanej sudcom len jednej zo strán na doplnenie dôkazov v prípade ich nedostatočnosti, s cieľom skompletizovať ich v jej prospech.[9]

V klasickom období, v ktorom mal prevahu formulový proces, platilo, že rozhodujúca prísaha zložená in iure nebola základom súdneho rozhodnutia, skôr náhradou zaň. Kauzu totiž v tomto prípade rozhodovala buď prísaha alebo rozhodnutie sudcu (in iudicio), a ak bol ten, kto bol k tomu vyzvaný ochotný prísahu podstúpiť, súdny zásah nebol potrebný.[10] Prísaha sa tak v tomto prípade kvalifikovala pro iudicio.[11] Strana, ktorá bola vyzvaná k prísahe, mala potom možnosť obrátiť sa s rovnakým apelom na vyzývajúceho. Ak však prísahu odmietla zložiť a zároveň neadresovala rovnakú výzvu druhej strane, respektíve neuspokojila nárok žalobcu, bola procesne znevýhodnená a ponímaná buď ako confessus, teda ten, čo nepopiera rozsudok, alebo iudicatus, čiže ten, voči ktorému bol vydaný rozsudok, či indefensus, teda ten, čo sa nebráni.[12] Je teda zrejmé, že z hľadiska celkového poňatia tohto inštitútu išlo de facto o súkromnú zmluvu medzi stranami, slúžiacu poväčšine k vyhnutiu sa súdnemu procesu. Z toho dôvodu ho nebolo možné kvalifikovať v zmysle riadneho procesného kroku, respektíve dôkazného prostriedku. Viacerí bádatelia preto tento postup prirovnávajú k moderným predsúdnym vyrovnaniam sa medzi stranami, ktoré nemajú osobitý právny význam.[13] Každopádne, v justiniánskom práve vystavanom na kogničnom procese, sa tento inštitút ponímaný v zmysle istej formy ordálie stal riadnou súčasťou občianskoprávneho súdneho procesu a prestal sa uplatňovať ako náhrada za rozhodnutie. Ak teda niekto prísahu podstúpil, prakticky tým rozhodol kauzu vo svoj prospech, keďže sudca ju bol povinný kvalifikovať v rozmere absolútneho dôkazu a rozhodovať bez akýchkoľvek výhrad v súlade s ňou.[14]

V klasickom práve prichádzali v procesnej fáze in iudicio do úvahy rozhodujúce a doplňujúce prísahy, pričom prvé spomenuté boli považované za rýdzo súkromnoprávny inštitút, pri ktorého použití bolo nevyhnutné vydanie rozsudku. Pri aplikovaní však bola ich „rozhodnosť“ obmedzená zásadou voľného hodnotenia dôkazov sudcov. Doplňujúca prísaha umožnená súdom potom predstavovala výrazný odklon od klasického rímskoprávneho princípu, v súlade s ktorým mali predkladať dôkazy strany a nie sudca (iusiurandum iudiciale). Viacerí romanisti preto argumentujú vplyvmi kresťanskej mystiky špecifikujúcej tento inštitút v rozmere dôkazu o objektívnej pravde, ktorý reálne napomohol k prechodu od slobodného hodnotenia dôkaznej sily prísahy súdom k rozhodujúcej prísahe justiniánskych čias. Keď totiž v justiniánskom práve tento inštitút získal povahu súdneho dôkazu, súd o ňom v zásade nepochyboval a akceptoval ho ako záväzný.[15] Zaujímavosťou zostáva, že odpoveď na otázku, či sudca bol alebo nebol v klasickom práve viazaný doplňujúcou prísahou nebola medzi rímskymi právnikmi ani zďaleka ustálená.[16] Až neskôr došlo v súvislosti s postupnou transformáciou konceptov pravdy a súdneho nachádzania faktov v rímsko-kánonickom procese opätovne k zmene jej pojmového vymedzenia na dôkaz, ktorého váhu mohol sudca hodnotiť podľa svojej discretio. Pokiaľ išlo o svedecké prísahy, tie boli prijaté rímskou jurisprudenciou v 4. storočí cisárom Konštantínom I. Veľkým (306–337). Ten mal pôvodne omylom za to, že týmto krokom nasleduje kresťanskú prax požadujúcu, aby svedkovia vypovedali vždy len pod prísahou.[17] Skrze jeho zákonodarstvo sa tento inštitút neskôr dostal aj do justiniánskeho Kódexu a prostredníctvom neho v rámci neskoršieho procesu recepcie aj do právnych poriadkov ostatného kresťanského sveta.[18]

2 Kánonické právo

Podobne ako je to u viacerých zaužívaných kánonickoprávnych inštitútov, aj pre formovanie prísahy malo najväčšiu dôležitosť jej vymedzenie v textoch židovskej Biblie. V tomto kontexte je dôležité v prvom rade uviesť, že židia vnímali ako vykonávateľa ľudskej prísahy priamo Boha, a to i napriek tomu, že On sám zakázal zbytočné prísahy pri svojom mene.[19] Z pohľadu jej koncepčného poňatia ju bolo možné vnímať ako sebaprekliatie prednesené v podmienečnej forme, neodvolateľne pôsobiace podľa toho či podmienka, ktorá bola jej súčasťou, nastala alebo nie.[20] Najmä na tomto pozadí sa bežne využívala aj ako garančný prostriedok splnenia sľubu.[21] Výnimkou však nebolo ani jej použitie v zmysle podmienenej kliatby, ktorá mohla byť kombinovaná s prísahou.[22] Neskôr dochádzalo k postupnému potláčaniu jej funkcie ako formy sľubu alebo sankcie, pričom dôraz sa čoraz viac kládol na jej sprievodné kvality vo forme vyznania viery.[23] Na uvedenom základe začalo dochádzať ku kombinovaniu starších foriem prísah s ich vnímaním ako prehláseniami viery, pri ktorých sa de facto menili na prísahy vernosti Bohu. V Starom Zákone sa totiž uctievanie Boha a prisahanie pri jeho mene častokrát identifikovali.[24] Upriamovanie pozornosti na Božskú všemohúcnosť a čoraz častejšie používanie tohto inštitútu pri právnických záležitostiach postupne viedlo k jeho transformovaniu na ordáliu.[25] V uvedených súvislostiach je zároveň nevyhnutné podotknúť, že pravda nebola v židovskom práve spočiatku vnímaná v zmysle objektívnej skutočnosti, ale skôr úspechu v kauze. Úspech tak bol cnosťou a prehra neresťou.[26] Až neskôr sa začal vyžadovať určitý počet svedkov znalých fakty (po vzore niekdajších spoluprísažníkov) a ponímať ako dôkaz zaväzujúci sudcu. I preto sa o takýchto svedectvách zmýšľalo vo forme ordálie a postavení svedkov na pomedzí tých, čo zabezpečujú dôkazy a zároveň súdia i popravujú.[27] I keď sa svedectvám svedkov prikladala čoraz väčšia váha, nepredpokladalo sa u nich skladanie prísahy, keďže Starý Zákon takýto postup nepoznal. Ak teda aj predniesol prísahu žalobca vzývaním Boha za svedka, takéto konanie bolo vnímané ako jeho povolanie za „spoluprísažníka“.[28]

            Z pohľadu Nového Zákona vyplývali viaceré rané kontroverzie týkajúce sa prísah zo skutočnosti, že Ježiš Kristus síce na jednej strane implicitne dovolil prisahať na seba, ale na strane druhej tento inštitút explicitne odmietol.[29] Aj z toho dôvodu sa ich používanie v ranom kresťanstve presadzovalo len pozvoľne. Ich najväčším zástancom sa napokon stal apoštol Pavol († okolo r. 64), ktorý ich opodstatnenosť priamo či nepriamo zdôraznil na viacerých miestach svojich listov, volajúc v nich často Boha za svedka.[30] V prvom rade argumentoval tým, že aj Boh urobil svoj sľub Abrahámovi pod prísahou, pričom prisahať mal sám na seba, keďže nemal nad sebou nikoho väčšieho.[31] Z toho dôvodu sa má v prípade potreby prisahať len na Boha, pričom použitie tohto inštitútu má nevyhnutne znamenať ukončenie každého sporu.[32] Z cirkevných Otcov sa k nemu jednoznačne vyjadroval najmä Hieronym († 420), ktorý uviedol, že Kristus zakázal prisahať iba pri nebesách, zemi, Jeruzaleme alebo na konkrétneho jednotlivca, nie prísahy vo všeobecnosti.[33] Opačné stanovisko však zastával Ján Zlatoústy († 407), ktorý zapovedal nielen prísahy pravdivé, ale akékoľvek vôbec.[34] Z kánonickoprávneho hľadiska mal v tomto smere do budúcna zohrať najdôležitejšiu úlohu Aurelius Augustín († 430), podľa náuky ktorého mali byť zakázané len prísahy falošné alebo skladané mimo situácie nevyhnutnosti (falsum, vel sine necessitate).[35] Napriek tomu sa ale v zásade presadilo stanovisko, podľa ktorého sa odporúčalo od nich zdržiavať, a to nie ani tak kvôli tomu, že by bol tento inštitút zlý vo svojej podstate, skôr kvôli nebezpečenstvám, ktoré sa s ním spájali.[36]

Už spomenuté interpretácie prísahy Aurelia Augustína boli akceptované i najdôležitejším kánonickoprávnym dielom v podobe Graciánovho dekrétu (Decretum Gratiani, Concordia discordantium canonum).[37] Kánonisti však poväčšine zdôrazňovali možnosť použitia tohto inštitútu len in dubiis et necessariis, a teda v zmysle podporného dôkazného prostriedku.[38] Jedna z dekretálií pápeža Alexandra III. (1159–1181) napríklad odoprela možnosť prísahy strane, ktorá svoje požiadavky dokladovala za pomoci dokumentov alebo svedkov.[39] Nevyhnutnosť jej používania ale zdôrazňovali legisti, ktorí popri náboženských argumentoch odkazovali i na pramene „znovuobjaveného“ rímskeho justiniánskeho práva.[40] Napriek tomu sa ale prísaha v kánonickoprávnej vede i praxi výrazne presadila a stala sa jedným z najdôležitejších inštitútov, ktorý významne ovplyvnil aj vývoj sekulárnych právnych systémov. V procesnom práve sa tak etablovala najmä v trestných kauzách uplatňovaná očistná prísaha (purgatio canonica). V súlade s akuzačným princípom spočívalo jej zloženie prakticky výlučne na vôli žalovaného, pričom až v klasickom kánonickom práve ju bolo možné požadovať aj na základe príkazu sudcu.[41] Od toho času sa v zásade predpokladalo, že ten, kto odmietol podstúpiť prísahu alebo nemohol poskytnúť dostatočný počet spoluprísažníkov, sa vlastne priznal k tomu, čo mu bolo kladené za vinu.[42] Práve v tomto vymedzení sa kánonickoprávnej očistnej prísahe podarilo nahradiť pôvodnú purgatio vulgaris sekulárneho práva vrátane ordálií vodou alebo železom, ktoré boli zakázané v roku 1215 dekrétmi Štvrtého lateránskeho koncilu.[43] Z hľadiska spôsobov aplikácie a najmä účinkov rozhodujúcich kauzu ju však napriek kvalifikovaniu ako racionálneho prostriedku nachádzania dôkazov bolo možné obdobne označiť za istý druh ordálie. Ani v jej prípade sa totiž neriešilo, či prisahajúci disponoval nejakými znalosťami ohľadom faktov.[44]

Neskôr sa začala prísaha ponímať v zmysle sľubu obvineného k hovoreniu pravdy (de veritate dicenda), zatiaľ čo prísahy spoluprísažníkov boli naďalej chápané ako iusiuranda de credulitate potvrdzujúce dobrú povesť podozrivého alebo ich dôveru v jeho víťazstvo v kauze.[45] Od obžalovaného sa totiž očakávalo, že bude pravdivo odpovedať na všetky kladené otázky a uvádzať nielen okolnosti prípadu, ktoré svedčili v jeho prospech, ale aj proti nemu.[46] Vo svetle teologických náhľadov bol totiž každý zločin ponímaný ako hriech, ktorého spáchanie verejne známym spôsobom si za každých okolností vyžadovalo verejné priznanie a pokánie (najmä podstúpením trestu) vo vonkajšom fóre. Napriek tomu sa ale zároveň automaticky nepredpokladalo, že by bolo napríklad dôkaz ohľadom corpus delicti možné získať výlučne od obžalovaného. Skôr sa očakávalo, že vzíde zo sudcovskej discretio alebo od svedkov, prípadne pri ich absencii za pomoci všeobecne rozšírenej povesti (fama). Viacerí autori však existenciu tohto inštitútu v naznačenej podobe odmietali a argumentovali, že cirkevné súdy ho mohli pripustiť len ak chýbal plný dôkaz viny a existovala probatio semiplena.[47] V každom prípade, prísaha obžalovaného de veritate dicenda bola v trestnom procese výslovne zrušená Rímskou synodou z roku 1725, ktorá deklarovala všetky vyšetrovacie i procesné úkony vedené za jej použitia ako nulitné.[48] Pokiaľ ide o prísahu svedkov, ako sme už spomenuli, židovské právo jej vykonaním platnosť svedeckej výpovede nepodmieňovalo, čo v zásade akceptovali aj kresťanské autority.[49] Napriek tomu sa však počas histórie prísahy de veritate dicenda od svedkov neustále žiadali a napokon nadobudli charakter dôkazného prostriedku, bez ktorého nebolo možné vyhovieť rímsko-kánonickému štandardu plného dôkazu (probatio plena).[50]

            O dôležitosti prísahy v kánonickom práve aj na prelome 19. a 20. storočia vypovedá jej vymedzenie v súlade s tradíciou v kánonoch 1316 až 1321 Kódexu kánonického práva z roku 1917. To, že úprava tohto inštitútu je ustálená a, dá sa povedať, i nadčasová je zrejmé zo skutočnosti, že takmer identické znenie obsahujú i kánony platného Kódexu kánonického práva z roku 1983.[51] Pokiaľ ide o prvý Kódex, hneď prvý z uvedených kánonov vymedzil v § 1 prísahu ako vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, ktoré možno použiť len v pravde, rozvahe a spravodlivosti.[52] Zatiaľ čo sľub sa tak robí priamo Bohu, prísaha je vzývaním Jeho mena.[53] Z toho vyplýva, že ak človek niečo potvrdzuje, malo by to byť pravdivé, a ak niečo sľubuje, mal by existovať aj úmysel to dodržať. Každá prísaha by sa mala zároveň skladať až po dôkladnom zvážení, teda po náležitej úvahe o jej užitočnosti alebo nevyhnutnosti.[54] Obdobne musí byť zložená v súlade so spravodlivosťou, keďže nespravodlivá prísaha nezaväzuje.[55] V súlade s kánonickou tradíciou zároveň platí, že prísahu, ktorú vyžadujú alebo pripúšťajú kánony, nie je možné zložiť prostredníctvom zástupcu.[56] Aj za čias platnosti prvého Kódexu sa najčastejšie používali prísahy asertórne, teda afirmatívne alebo potvrdzujúce (iusiuranda assertoria), pri ktorých je Boh volaný za svedka vyhlásenia ohľadom minulého alebo prítomného faktu, a promisórne, čiže sľubové (promissiones iurataa, vota iurata, pacta iurata), keď sa Boh volá za svedka budúceho vykonania rozhodnutia, sľubu alebo dohody.[57] Pri oboch prísahách sa musí vzývať Boh ako svedok a úmysel prisahajúceho musí korešpondovať so slovami použitými pri vzývaní. Pokiaľ ide o úmysel, použitú formula alebo podmienky sľubu je nevyhnutné posudzovať vždy podľa obyčajovej interpretácie.[58]

            Právo prvého Kódexu kánonického práva z roku 1917 ukladalo svedkom povinnú súdnu prísahu de veritate dicenda (iusiurandum testimoniale) v prvom rade pri civilných žalobách.[59] Výnimku obsiahla výlučne norma kánonu 1758, podľa ktorého nevhodných a podozrivých svedkov bolo možné vypočuť pod prísahou len na základe dekrétu sudcu deklarujúceho uvedené za prospešné (quo id expedire declaretur).[60] V inom prípade mali takéto osoby zakázané svedčiť, pričom sudca ich musel vylúčiť ex officio.[61] Zároveň sa však zdôrazňovalo, že i keď svedok neskladá prísahu, sudca mu má pripomenúť vážnu povinnosť, ktorá ho viaže za každých okolností vypovedať len pravdu.[62] Popritom sa akceptovalo, že v trestných kauzách nemožno obžalovanému uložiť prísahu de veritate dicenda.[63] V ostatných prípadoch platilo, že ak svedok odmietne prisahať, sudca môže pristúpiť k uloženiu primeraného trestu vrátane sankcionovania podľa výšky škody, ktorá stranám vznikla v dôsledku jeho neposlušnosti.[64] I keď sa vypovedanie pod prísahou zo strany svedka kvalifikovalo v rozmere povinnosti, spomenutá argumentácia Tomáša Akvinského sa prejavovala v tzv. privilégiu ticha, keďže ten musel odpovedať len na otázky mu kladené.[65] Pri súkromných sporoch sa pritom povinné zloženie súdnej prísahy od svedkov v zásade nevyžadovalo, a to za predpokladu, že s tým obe strany súhlasili.[66] Pokiaľ išlo o prísahu strán, tie mali pod ňou svedčiť len vtedy, ak kauza nejakým spôsobom súvisela s verejným dobrom, respektíve ak to sudca považoval za vhodné na základe svojej rozvážnosti (pro sua prudentia).[67]

            Ako je zrejmé, v prvokódexovom práve mala prísaha charakter moderného inštitútu napomáhajúceho pri hľadaní pravdy. Pokiaľ išlo o účinky jej odmietnutia svedkom, úkon sa nesankcionoval neplatnosťou, na druhej strane sa však nerovnal svedectvu pod prísahou, čo vo viacerých ohľadoch evokuje historické ponímanie tohto inštitútu v zmysle istej formy ordálie.[68] V tejto súvislosti možno argumentovať dikciou kánonu 1791, ktorý v § 2 konštatoval, že dôkaz sa považuje za dostačujúci, ak ho poskytli pred súdom pod prísahou dve alebo tri osoby, o ktorých nemožno pochybovať (omni exceptione maiores), zotrvávajúce pevne vo svojich výpovediach. Je teda zrejmé, že k dosiahnutiu štandardu kánonickoprávneho dôkazu sa principiálne vyžadovala kumulatívne ich hodnovernosť, počet a napokon i prísaha.[69] Takýmto spôsobom sa vlastne prísahe priznával charakter formálneho dôkazného prostriedku, čo bolo napokon akceptované takmer vo všetkých krajinách kontinentálneho právneho systému. Zatiaľ čo tak napríklad rímske právo v kogničnom procese predpokladalo rozhodovanie sudcu ex sententia animi tui, svedecká prísaha kánonického práva v skutočnosti kombinovala prvky právneho dôkazu so slobodným hodnotením dôkazov súdom.[70] Rímskoprávne náhľady však boli plne akceptované pri prísahách strán rozhodujúcich kauzu (iusiuranda decisoria), prípustných vtedy, keď sa strany dohodli na tom, že sa celý spor rozhodne práve týmto spôsobom.[71] Za tých okolností bolo možné so sudcovým dovolením pristúpiť k jej zloženiu jednou zo strán, pričom týmto úkonom sa predmetná sporná otázka považovala za vyriešenú v súlade s prísažnou formulou, rovnako ako keby nastalo súdne postúpenie alebo zmier.[72] Prvý Kódex poznal taktiež doplňujúcu prísahu (iusiurandum suppletorium), ktorej súdne nariadenie alebo dovolenie prichádzalo do úvahy pri polovičnom dôkaze (probatio semiplena) a absencii dôkazných prostriedkov ďalších.[73]

         Ako sme už uviedli, inštitút prísahy je v platnom Kódexe upravený takmer tými istými slovami, ako to bolo v Kódexe kánonického práva z roku 1917. Pokiaľ ide o procesnú aplikáciu tohto inštitútu, zákonodarca sa na prvý pohľad snažil, zrejme s ohľadom na celkovú sekularizáciu spoločnosti, upustiť od inštitútov verejného fóra apelujúcich na svedomia jednotlivcov v kontexte záväzku nábožnosti.[74] S najväčšou pravdepodobnosťou mal pritom na zreteli predovšetkým potrebu procesného objasnenia skutkového stavu, ktoré by bez neveriacich, respektíve vlažných veriacich častokrát ani nebolo možné, a taktiež vyhnutie sa obvineniam z uplatňovania právnych prostriedkov spájaných v minulosti s ordáliami.[75] Z toho dôvodu sa upustilo od povinnej súdnej prísahy svedkov de veritate dicenda pri civilných žalobách, pričom sudca je v § 1 kánonu 1562 vyzvaný len k tomu, aby im pripomenul vážnu povinnosť hovoriť celú pravdu a len pravdu.[76] Uprednostnenie svedeckej výpovede bez prísahy však nielenže opúšťa kánonickú tradíciu, ale zároveň poukazuje na prispôsobovanie sa práva Katolíckej cirkvi svetskému zákonodarstvu, ktoré poväčšine pristúpilo k tomuto inštitútu obdobným spôsobom. Pokiaľ ide o práva rýdzo súkromnej povahy, zatiaľ čo prvý Kódex umožňoval pripustiť svedkov k vypovedaniu bez prísahy na základe dohody strán, platné právo takúto dohodu predpokladá ipso iure.[77] Jedinou výnimkou tak naďalej zostáva povinné zloženie prísahy de veritate dicenda alebo asertórnej prísahy o vypovedanej pravde (de veritate dictorum), ak kauza nejakým spôsobom súvisí s verejným dobrom.[78] Aj tu sa však pripúšťa, zrejme s ohľadom na vyššie uvedené dôvody, aby bol svedok v prípade jej odmietnutia k výpovedi pripustený.[79] Kánonická tradícia zostáva zachovaná aspoň v poslednej vete kánonu 1532, podľa ktorej sudca môže (potest) pristúpiť k uloženiu prísahy svedkom v iných prípadoch vtedy, ak to považuje za vhodné podľa svojej rozvážnosti (pro sua prudentia).[80]

            I v platnom kódexovom práve má prísaha charakter inštitútu v modernom zmysle a jej úlohou je na prvom mieste napomôcť pri hľadaní pravdy. S ohľadom na benevolentnosť súčasných noriem neprekvapuje, že jej nezloženie sa nespája so sankciou neplatnosti procesného úkonu. Zatiaľ čo z prvého Kódexu bolo možné v kontexte potreby dosiahnutia probatio sufficiens jasne dedukovať, že prísažné svedectvo má oproti svedectvu bez prísahy vyššiu hodnotu, z platného Kódexu to nie je na prvý pohľad zrejmé. Ako sme už uviedli, zákonodarca sa týmto prístupom úspešne vyhol vznášaniu obvinení zo strany odbornej verejnosti z uplatňovania inštitútov pripomínajúcich ordálie. Z toho dôvodu na vyhovenie štandardu dostatočného dôkazu nestačí len splnenie požiadavky svedeckých výpovedí dvoch alebo troch hodnoverných osôb pod prísahou a prednosť dostáva princíp voľného hodnotenia dôkazov súdom. Platné kódexové právo preto pri hodnotení svedectiev požaduje, aby sudca bral na prvom mieste do úvahy stav a počestnosť osoby; potom to, či svedčí na základe vlastného poznania (najmä či ide o svedka de visu et auditu) alebo na základe svojej mienky, rozšírenej fámy alebo de auditu ab aliis; a napokon i to, či je svedok stály a zásadový a či eventuálne existujú aj ďalší svedkovia, respektíve prvky potvrdzujúce jeho hodnovernosť.[81] Je teda zrejmé, že na základe platného kódexového práva prichádza zohľadnenie zloženej svedeckej prísahy súdom do úvahy len nepriamo, keďže právo samotné ju k rozhodujúcim skutočnostiam, na rozdiel od staršej tradície, neradí.[82] Pokiaľ ide o prvokódexové prísahy strán rozhodujúcich kauzu, prípadne prísahy doplňujúce alebo oceňovacie, tie platný Kódex do svojho normatívneho textu nezahrnul vôbec.

3 Slovenské trestné právo

3. 1 Hmotné právo

            I keď sa inštitút prísahy načas zo slovenského trestného práva vytratil, opätovne bol zavedený najmä kvôli dosiahnutiu väčšej vierohodnosti svedeckých výpovedí.[83] Platný slovenský Trestný zákon naň konkrétne odkazuje v § 346 pojednávajúcom o krivej výpovedi a krivej prísahe. S ohľadom na jeho obsah možno konštatovať, že ten obsiahol hmotnoprávne normy špecifikujúce skutkové podstaty trestných činov za porušenia procesnoprávnych ustanovení Trestného poriadku. Z toho dôvodu predmetný paragraf bližšie nedefinuje inštitút prísahy, ale špecifikuje, že súvisí s uvedením nepravdy alebo zamlčaním určitej okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie v trestnom konaní alebo pred súdom, a to po jej zložení.[84] Ak by k tomu totiž nedošlo, mohlo by ísť o trestný čin krivej výpovede, pričom rozdiel medzi oboma trestnými činmi spočíva vo vyššej spodnej hranici trestu odňatia slobody pri aplikovaní inštitútu prísahy.[85] Zatiaľ čo odseky 1 a 2 sú pritom kvalifikované ako prečiny, odseky 3 a 4 § 346 sa posudzujú ako zločiny a spája sa s nimi prísnejšia sankcia kvôli závažnejšiemu spôsobu konania, existencii osobitného motívu alebo spôsobeniu značnej škody či iného obzvlášť závažného následku.[86] Konanie môže byť pritom aktívne a prejaviť sa v úmyselnom uvedení nepravdy alebo pasívne a spočívať napríklad v úmyselnom zamlčaní relevantnej okolnosti.[87] Z obsahového hľadiska je zrejmé, že predmetné ustanovenie sleduje v prvom rade záujem správneho zistenia skutkového stavu predstavujúceho základ zákonného rozhodnutia súdu, prokurátora, policajta alebo sudcu medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou.[88] Pokiaľ ide o subjekt tohto trestného činu, jeho páchateľom môže byť len špeciálny subjekt, teda osoba v procesnom postavení svedka.[89]

3. 2 Procesné právo

            Ako vyplýva hmotnoprávneho pojednania, prísaha sa v slovenskom trestnom práve predpokladá predovšetkým pri výsluchu svedka. § 131 slovenského Trestného poriadku v odseku 1 tak v prvom rade zdôrazňuje nevyhnutnosť poučiť svedka o tom, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať, ale tiež o trestných následkoch krivej výpovede. Každý svedok je potom povinný pod prísahou vypovedať na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadaní, pričom jedinú výnimku predstavuje vypočúvanie prezidentom Policajného zboru o skutočnostiach získaných agentom.[90] Ustanovenie § 265 v odseku 1 ďalej zdôrazňuje, že prísahu je povinný zložiť na súde pred výsluchom každý svedok a druhý odsek opakuje nevyhnutnosť jeho upozornenia nielen na význam svedeckej výpovede, ale i následky krivej prísahy.[91] Pokiaľ ide o jej znenie, to je nasledovné: „Prisahám na svoju česť a svedomie, že budem vypovedať pravdu, nič iné len pravdu a vedome nič nezamlčím“.[92] Trvanie slovenského trestného poriadku na zložení prísahy je zrejmé predovšetkým z komentárov, ktoré zdôrazňujú, že ak by svedok vyhlásil, že bude svedčiť, ale bez zloženia prísahy, i tak sa má na nej trvať, argumentujúc v prvom rade povinnosťou vyplývajúcou priamo zo zákona. Pri opätovnej výzve má byť pritom svedok poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty, v prípade ak súdu nevyhovie. Ak by ani tento postup neviedol k jej zloženiu, per analogiam možno podľa § 263, ods. 3 písm. c) pristúpiť k prečítaniu skoršej výpovede takejto osoby z prípravného konania. Komentáre zároveň uvádzajú, že prísaha sa nemá skladať len na hlavnom pojednávaní, ale aj počas výsluchu na verejnom zasadnutí.[93] Z hľadiska celkového koncepčného prístupu slovenského zákonodarcu komentáre poväčšine apelujú na vytvorenie dôstojnej atmosféry k tomuto úkonu, aby sa dosiahol očakávaný psychologický dopad nielen na svedka, ale aj obžalovaného, úradné osoby i verejnosť.[94] Tomu však podstatne protirečí nevymedzenie formy jej skladania a napriek predpokladaniu istej slávnostnosti sa napríklad vôbec nepožaduje, aby všetci prítomní (t.j. senát, prokurátor, obhajca a verejnosť) pri tomto úkone vstali.[95]

Záver

            Ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, vo Svätom Písme sa prísaha dovolávajúca sa v akejkoľvek forme Božskej autority, či už v rozmere jeho vzývania v pozícii strany sporu, respektíve svedka či garanta prísahy, spájala s kliatbou, respektíve sebaprekliatím.[96] Rovnakým spôsobom bolo možné charakterizovať tento inštitút aj v kánonickom práve, bez ohľadu na to, či ide o právo historické alebo platné.[97] Práve toto koncepčné východisko zabezpečilo prisahajúcemu na jednej strane vnútorný motív pre splnenie toho, čo bolo predmetom prísahy, a zároveň výnimočnú pozíciu tohto inštitútu v právnej histórii. Ako bolo zrejmé, spočiatku sa zvažovalo, či je ňou sudca pri rozhodovaní bezvýhradne viazaný, bez toho, aby posúdil jej hodnotu, respektíve zhodu s objektívnou pravdou, čo bolo v prirodzenom protiklade s princípom slobodného hodnotenia dôkazov. Uvedené našlo svoju reflexiu nielen v kánonickom práve, ale taktiež v práve sekulárnom stredovekom i novovekom, moderné právo nevynímajúc.[98] Aj napriek prezentovanému opaku, najnovšie výskumy, a to najmä zo strany kánonistov, dokazujú, že i keď prijatie prísahy v rozmere dôkazného prostriedku zabezpečujúceho za splnenia ďalších podmienok plný kánonickoprávny dôkaz (probatio plena) v stredovekom inkvizičnom procese sčasti predmetný princíp ohrozilo, nikdy ho nenarušilo definitívnym spôsobom. Sudca tak mal vždy v zásade možnosť rozhodnúť sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia tak, aby vyhovel pravde, na základe čoho vždy priamo či nepriamo posudzoval váhu tej-ktorej prísahy ako dôkazného prostriedku. K ponímaniu tohto inštitútu na spôsob ordálie sa pritom uchyľoval len vtedy, ak nebolo možné kauzu rozhodnúť inak, presúvajúc v konečnom dôsledku zodpovednosť na svedkov či procesnú stranu.[99]

            Pokiaľ ide o vymedzenie a aplikovanie prísahy v rozmere ordálie, je zrejmé, že tento prístup volili už starozákonné autority Svätého Písma. Tie ju síce na prvom mieste ponímali ako sebaprekliatie, avšak na druhej strane stanovovali za krivoprísažníctvo prísne tresty.[100] Rovnaké východiská volilo aj rímske a grécke právo, ktoré tento inštitút poňalo v zmysle sacramentum, teda stávky uzavretej medzi procesnými stranami povolávajúcimi k rozhodnutiu bohov. Na rozdiel od Starého Zákona, sa ale nedodržanie prísahy v starovekom Grécku, respektíve Ríme v zmysle zásady deorum iniuriae, diis curae principiálne netrestalo.[101] Čo sa týka kánonického práva, aj keď delikt krivej prísahy od začiatku poznalo a sankcionovalo, z hľadiska celkového vývoja tohto inštitútu ako procesného prostriedku možno hovoriť o determinujúcich rímskoprávnych vplyvoch.[102] Už len v samotnom vyjadrení spôsobov hodnotenia dôkazov súdom v platnom práve (rozhodovanie ex sententia animi tui) možno napokon nájsť rímskoprávny princíp, ktorý dominoval v kogničnom procese predstavujúcom poslednú fázu vývoja procesného práva v tomto právnom systéme. V tomto ohľade tak možno prenesene hovoriť o zavŕšení kánonickoprávneho vývoja a jeho definitívnom prispôsobení sa v rozmere tradičnej premisy Ecclesia vivit iure Romano vývoju rímskoprávnemu.[103]      Ako sme už naznačili, typ prísahy vo forme ordálie, teda v zmysle súdom bezvýhradne akceptovaného dôkazného prostriedku, ktorý bol v teoretickej rovine rozvinutý v historickom kánonickom práve, našiel svoju reflexiu aj v historickom či platnom sekulárnom (najmä občianskom) práve. Tieto náhľady založené na doktríne formálneho dôkazu sa v modernej legislatíve prejavili napríklad v požiadavke nemožnosti vynesenia rozsudku na základe neprísažného svedectva, ak by si sudca bez zákonného dôvodu predmetnú prísahu nevyžiadal. Vo viacerých krajinách zároveň sudca nemohol dovoliť svedkovi neprisahať, hoci sa dalo veriť i jeho neprísažnému svedectvu.[104]

Čo sa týka slovenského trestného práva, ako sme už uviedli, napriek istej dobe neuplatňovania sa do neho prísaha napokon vrátila. Z hľadiska jej súčasného koncepčného poňatia možno historickoprávne náhľady reflektovať predovšetkým v apeloch na vytvorenie dôstojnej atmosféry k jej skladaniu, a to najmä s cieľom dosiahnuť istý psychologický účinok v prvom rade na vypovedajúceho svedka, ale i obžalovaného, úradné osoby a verejnosť.[105] Aj s ohľadom na ústavné vymedzenie Slovenskej republiky ako sekulárneho štátu však nemožno o tomto inštitúte s určitosťou zmýšľať v rovine náboženskej, skôr v zmysle istého etického nátlaku na čestnosť prisahajúceho, posilneného hrozbou prísnejších trestov spájajúcich sa s krivou výpoveďou pod prísahou. Aj z toho je zrejmé, že zákonodarca znovuzavedením prísahy nijakým spôsobom nekalkuloval s potenciálnymi obavami prisahajúceho z Boha prísne trestajúceho krivoprísažníctvo, čo je zrejmé aj zo skutočnosti vymedzenia konkrétneho znenia prísahy a nepripustením prisahania na Sväté Písmo.[106] O uplatňovaní tohto inštitútu v slovenskom trestnom práve nemožno s určitosťou zmýšľať ani v rozmedzí ordálie, keďže právny poriadok automaticky neprikladá svedectvu pod prísahou väčšiu hodnotu ako svedectvu bezprísažnému a plne rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov súdom. Uvedené konštatovanie platí i napriek tomu, že Trestný poriadok, na rozdiel od platného kánonického práva umožňujúceho v tomto ohľade výnimky, nepripúšťa možnosť svedeckej výpovede bez zloženia prísahy. Vo všeobecnosti tak možno konštatovať, že i napriek istému pátosu spájanému so znovuzavedením prísah do slovenského trestného práva možno v prvom rade hovoriť o používaní tohto právneho prostriedku iba v zmysle istého apelu na občiansku zodpovednosť a svedomie, posilneného spomenutou hrozbou prísnejším trestom. Za rozhodujúce činitele tak možno namiesto historicky dominujúcej koncepcie strachu z Boha, ktorý nútil bezvýhradne človeka k pravdovravnosti, označiť inštinkt sebazáchovy, respektíve princíp utilitarity.