Často diskutovanou otázkou súčasnosti je problematika financovania cirkví a s tým spojeného odmeňovania duchovných. Aj keď sa Slovenská republika neviaže k žiadnej ideológii alebo náboženstvu, svojim občanom poskytuje veľmi dobré podmienky na šírenie slobody vierovyznania a náboženskej slobody.1
Za týmto účelom štát poskytuje registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam podporu pri výkone ich náboženskej a všeobecne prospešnej činnosti, garantuje ich právne postavenie a možnosti ich pôsobenia vo verejnom živote.2 Zároveň registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam, ak o to požiadajú, poskytuje finančné prostriedky úhradu osobných požitkov duchovných v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných.
Úprava odmeňovania duchovných bola a je výrazne ovplyvnená vzťahom štátu k cirkvám pôsobiacim na jeho území.
V čase feudálneho zriadenia všetky cirkevné inštitúcie a s nimi spojené benefíciá3 tvorili nerozlučnú časť zemepanských majetkov a sami duchovní boli poddanými zemepánov, ktorí svoj úrad, ako aj s ním spojené benefícium (obročie) od nich prijímali v léno.4 Patróni však v celom stredoveku až do konca 17. storočia z patronátneho titulu žiadne bremená neznášali a ani k ich znášaniu nemohli byť donucovaní.5 Zmena spočívajúca v nariadení patrónom starať sa o potreby cirkví na svojich zemepanských majetkoch vyvolaná nutnosťou upraviť hmotné pomery Katolíckej cirkvi6 nastáva až na prelome 17. a 18. storočia.7 Predpisy, ktoré boli na území vtedajšieho Uhorska vydané sa však zameriavali najmä vynucovanie patronátnych bremien, nie na hmotné zabezpečenie duchovných.
Výnosy z vlastného majetku cirkví a náboženských spoločností napriek tomu nestačili na pokrytie hmotného zabezpečenia duchovenstva, preto sa v roku 1874 v rakúskej časti monarchie pokúsili vzniknutú situáciu legislatívne riešiť prijatím zákona č. 51/1874 R. z. o príspevkoch do náboženského fondu.
Snahy riešiť nepriaznivú situáciu kňazstva spočívajúcu v biede a nedostatku kňazov rakúskou vládou prostredníctvom kongruy8 sa objavovali ešte skôr, už koncom 18. storočia. Základ kongruálneho systému položil cisár Jozef II. spomenutým založením náboženských fondov9. Náboženské fondy prevzali povinnosť zabezpečovať kongruu, avšak táto povinnosť sa vzťahovala iba na novozriadené fary.
Pokusy o legislatívnu úpravu kongruy zamýšľané koncom 18. storočia a opakujúce sa v priebehu 19. storočia neboli realizované jednak pre nedostatočnú ochotu vlády, a jednak pre nedostatok finančných prostriedkov. Legislatívne vyjadrenie tieto snahy našli v tzv. kongruových zákonoch až oveľa neskôr. Ako prvý bol prijatý kongruový zákon č. 47/1885 R. z., ktorý odstránil rozdiel medzi novými a starými duchovnými stanicami a priznal zásadne všetkým samostatným duchovným správcom a pomocným duchovným nárok na doplnok kongruy z náboženského fondu.10 Tento tzv. provizórny kongruový zákon bol zrušený zákonom č. 176/1898 R. z., ktorý platil až do rozpadu Rakúska. V roku 1902 bolo zavedené výslužné duchovných správcov a kongrua sa neskôr niekoľkokrát zvýšila.11 Kongruovými zákonmi sa štát zaväzoval doplňovať výživné tých kňazov v katolíckej duchovnej správe, ktorých príjmy neboli dostatočne pokryté z hlavných výnosov cirkví – výnosom z obročí a štólovými príjmami od veriacich.12
Na území Uhorska sa zákonodarstvo v konguovej otázke oproti Rakúsku oneskorilo. Keďže majetok Katolíckej cirkvi v Uhorsku dovoľoval poskytovať chudobnému duchovenstvu podporu z vlastných zdrojov, prvá úprava kongruy zákonným článkom XIV/1898 sa týkala iba ostatných kongruových cirkví recipovaných zákonným článkom XLII/1895 a nie cirkvi Katolíckej. Ku zmene došlo až zákonným článkom XIII/1909, kedy bol kongrua priznaná aj duchovenstvu Katolíckej cirkvi, to však len za splnenia podmienky, že na tento účel prispeje aj Katolícka cirkev zo svojej základiny.13 Podľa Kempa bol rakúsky kongruový model prijatý skôr a to zákonným článkom XLIII/1892 o slobodnom vyznávaní náboženstva.14
V období prvej ČSR bol v roku 1926 prijatý nový kongruový zákon č. 122/1926 Zb. z. a n. o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných, príp. recipovaných. Zákon predovšetkým nadväzoval na úpravu predchádzajúcich kongruových zákonov, avšak oproti predchádzajúcej úprave priniesol niekoľko podstatných zmien. Najpodstatnejšou bolo odstránenie rozdielu medzi tzv. dotačnými a subvenčnými cirkvami. Jednou z príčin bola pozemková reforma podľa záberového zákona č. 215/1919 Zb. a následných prídelových zákonov, ktorá značne znížila pozemkový fond Katolíckej cirkvi. Náhradu za stratu časti pozemkového majetku v cirkevnom vlastníctve ČSR začala poskytovať postupne už od roku 1920 zvyšovaním kongruových príplatkov k príjmom duchovenstva, poskytovaných prostredníctvom náboženských matíc. Kongruový zákon upravil tento spôsob poskytovania príspevkov trvalejším spôsobom.15 Predchádzajúce kongruové zákony, ktoré s ním neboli v rozpore, ponechal zákon č. 122/1926 Zb. z. v platnosti.
Na doplňovanie kongruy mali podľa tohto zákona nárok duchovní tzv. kongruálnych cirkví, t.j. rímskokatolíckej, gréckokatolíckej, pravoslávnej cirkvi na celom území ČSR, v prípade Slovenska aj evanjelickej cirkvi a. v. a židovskej náboženskej obce.16 Zákon stanovil najnižší príjem duchovenstva činného pri správe farských úradov, ako i inej verejnej duchovnej správe kultu. Kongrua bola stanovená ročnou čiastkou, ktorá sa zvyšovala každé tri služobné roky (tzv. trienálky), najviac však desaťkrát.17
Kongrua dopĺňala čistý príjem duchovného, stanovený na základe finančného priznania (tzv. fassia). Do tohto príjmu sa započítavali príjmy z farského majetku a štólových poplatkov, výslovne sa ale nezapočítavalo cestovné a odmeny za výučbu náboženstva na školách a ani poslanecký plat. Započítavaný príjem sa stanovil vždy na päť rokov vopred (tzv. lustrum) podľa priemeru fassií za posledné tri roky lustru predchádzajúcich.18 V prípade, že sa starali o nezaopatrené dieťa, mali duchovní nárok aj na výchovné. Vykonávacím predpisom ku kongruovému zákonu bolo vládne nariadenie č. 124/1928 Zb. z. a n. o úprave platov duchovenstva.
K zmene hospodárskeho zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností19
došlo po komunistickom prevrate 1948, kedy bol prijatý a nadobudol účinnosť zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Na základe tohto zákona sa štát zaviazal, že sám bude vyplácať osobné požitky duchovným cirkví a náboženských spoločností, ktorí pôsobia so štátnym súhlasom20 v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných. Osobné požitky duchovných pozostávali zo základného platu, hodnostného príplatku a odmeny za vyšší výkon.21 Nová úprava platov síce bola z finančného hľadiska pre kňazov výhodnejšia ako doterajší stav,22 no najdôležitejšie ustanovenie zákona predstavovala formulácia, že činnosť v cirkvách a náboženských spoločnostiach môžu vykonávať len osoby, ktoré na to majú štátny súhlas, a ktoré vykonajú sľub vernosti republike. Táto skutočnosť predstavovala účinný prostriedok nátlaku na kňazov a vytvárala ich existenčnú závislosť od štátu.23 Aj keď štát novú úpravu prezentoval ako určitú náhradu za zabavený cirkevný majetok24, išlo najmä o jednoduchý a účinný prostriedok kontroly nad činnosťou cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské spoločnosti prestali mať charakter subjektu verejného práva a v hospodárskych záležitostiach sa stali, a spolu s nimi aj kňazi, úplne závislými od štátu.25
Zákon č. 218/1949 Zb. bol konkretizovaný v sérii vykonávacích nariadení vlády26, ktoré určovali konkrétne sumy základného platu, spôsob a mieru jeho zvyšovania, podmienky pre priznanie hodnostného prídavku a jeho výšku, ako i podmienky pre priznanie odmeny za vyšší výkon a podrobnosti o tejto odmene. Platy mali byť nekatolíckym kňazom posielané po dohode s ich predstavenými, katolíckym kňazom individuálne a biskupom len vtedy, ak o to osobitne požiadali. Komunistický režim mal záujem poskytnúť plat čo najväčšiemu počtu duchovných, aby si ich tým zaviazal a neskôr boli ochotnejší pri skladaní spomenutého sľubu vernosti.27
Až po zmene spoločenských pomerov v novembri 1989 nastala zmena v odmeňovaní duchovných v tom zmysle, že dotácie na platy duchovných a čiastočne aj na vecné náklady začal štát poskytovať priamo ústrediam jednotlivých cirkví a náboženských spoločností, resp. diecézam.28 Dotácie na duchovných naďalej istým spôsobom ostali akýmsi pokračovaním kongruy a dočasnou náhradou nereštituovaného cirkevného majetku.
Zámerne sme neuvádzali nominálnu výšku platu duchovných vzhľadom na ich malú výpovednú hodnotu pre potreby tohto príspevku.29 Všetky zvýšenia platov duchovenstva, ku ktorým došlo v priebehu rokov 1949 až 1991 však boli veľmi nízke a nepokrývali ani infláciu.
Druhá část ZDE.