Kánonické
právo bolo v histórii považované spolu s rímskym právom za
najdôležitejšie dva právne systémy, čoho vonkajším vyjadrením sa stal dodnes
používaný titul „JUDr.“, znamenajúci „doktor obojeho práva“, teda doktor práva
rímskeho a práva kánonického. Po celé stáročia predstavovali v rámci
univerzitného vzdelávania ako tzv. iura
docta prakticky jediné právnické predmety, čo sa začalo postupne meniť až v období
novoveku. Kým rímske právo bolo kvalifikované ako právo par excellence súkromné, kánonické právo ho na rovnakej
kvalitatívnej úrovni dopĺňalo v rovine práva verejného. Najmä na tomto
pozadí neprekvapuje, že tieto právne systémy patria na najlepších právnických
fakultách stále k najdôležitejším predmetom, ktorých úlohou je
predovšetkým rozvíjanie komplexného právnického myslenia študentov. Hlavným
cieľom tohto článku je prehľadovo poukázať na prínos kánonického práva
k výučbe právnej teórie v histórii a súčasnosti.
Kľúčové slová: kánonické
právo – rímske právo – stredoveké univerzity – iura docta – teória práva – história – súčasnosť – prepojenie
Kánonické právo patrilo spolu
s rímskym právom odjakživa k tradičným a neopomenuteľným
predmetom štúdia právnických, ale tiež teologických fakúlt. Tento záver bol reflektovaný
od čias zakladania stredovekých univerzít, na ktorých bola zahájená taktiež
výučba právnických predmetov. Ako tzv. iura
docta boli pritom rozvíjané len tieto dva právne systémy, keďže sa malo za
to, že ak študent zvládol ich matériu, v praxi si musel bez problémov
poradiť s akoukoľvek právnickou kauzou. Opodstatnenosť tohto záveru po
celé stáročia osvedčovala nielen prax, ale taktiež právnická veda, ktorá bola
obdobne rozvíjaná práve na základoch kánonického a rímskeho práva. Po
zohľadnení úrovne feudálneho práva, vychádzajúceho predovšetkým zo
starších germánskoprávnych koncepcií, vôbec neprekvapuje, že to boli práve
uvedené právne systémy, ktoré boli vnímané v zmysle najdokonalejšieho
odlesku Božskej spravodlivosti, čo akcentovali nielen právnici, ale tiež
stredovekí teológovia.[1]
Hľadanie spravodlivosti (iustitia),
miernosti (aequitas)
a kresťanskej lásky (caritas
Christiana), na ktorých boli vystavané, ich napokon predurčovalo
k nastoleniu trendov ďalšieho vývoja právnickej tradície kresťanského
Západu na celé stáročia. Aj z toho dôvodu muselo byť rímske a kánonické právo
vyučované v celej ich komplexnosti, a to vrátane istého teoretickoprávneho
úvodu, ktorý nahrádzal tento predmet do čias začiatkov jeho výučby na moderných
právnických fakultách.[2]
Jeho analýzou možno dospieť k zaujímavým záverom, ktoré odôvodňujú
konštatovanie, že základy dnešnej teórie práva sa nachádzajú v princípoch
a premisách rímsko-kánonického práva vyučovaného na stredovekých
univerzitách. Bola to totiž teória rímskeho a kánonického práva, ktorá
vtlačila nezmazateľný znak vývoju kontinentálneho právneho systému, pričom väčšina
inštitútov v nej obsiahnutých sa vyučuje aj v rámci súčasnej právnej
teórie. Aj na týchto základoch možno bližšie špecifikovať náhľad na kánonické
a rímske právo ako na systémy propedeutické.[3]
Po kultúrnom
vrchole dosiahnutom v helenistickom období, disponovala v ranom stredoveku
monopolom na osvetu a vedu prakticky výlučne Katolícka cirkev, keďže ako
jediná javila záujem o kultúrny a vzdelanostný rozvoj ľudstva.[4]
Školstvo sa spočiatku rozvíjalo najmä v kláštoroch, neskôr sa rozvinula
sieť farských škôl a na prvé miesto sa napokon dostali katedrálne školy.[5]
V 10. a 11. storočí už sieť biskupských škôl pokrývala skutočne celú
Európu. Pokiaľ ide o výučbu kánonického práva, to bolo do polovice 12.
storočia vyučované predovšetkým v katedrálnych školách ako súčasť
disciplinárnej teológie.[6]
Ako samostatná vedecko-pedagogická disciplína (scientia iuris Ecclesiae) sa vyprofilovalo vďaka mníchovi Graciánovi
(Gratianus), ktorý okolo roku 1140
zostavil svoj slávny Dekrét (Decretum
Gratiani, respektíve Concordia
discordantium canonum). Týmto procesom však predchádzal rozvoj scholastiky,
ktorá sa snažila o vybudovanie všestranného svetonázoru, spájajúceho harmonicky
vieru s poznaním, a rozum (ratio)
so Zjavením (Revelatio).[7]
Korene ranej scholastiky nachádzame už na konci patristického obdobia
cirkevných dejín (8. storočie) na území dnešného Francúzska, avšak za jej
zakladateľa je principiálne považovaný až arcibiskup Anselm z Canterbury (1093–1109).[8]
Kým teológia sa totiž do toho času orientovala predovšetkým na interpretáciu
Svätého Písma a cirkevných Otcov (patres
ecclesiastici), a to najmä diel sv. Augustína (Aurelius Augustinus, † 430), štúdium novoobjavených
aristotelovských spisov otváralo nové možnosti teologickej orientácie s cieľom
zdôvodnenia kresťanských právd prostredníctvom filozofie starých Grékov.[9]
Práve scholastika, okrem nových teologických koncepcií, s úspechom
presadzovala i nové metódy, ktorých cieľom malo byť odstránenie rôznych
protirečení v rámci teologických textov a ich zosúladenie, teda
konkordancia.[10]
Pokiaľ ide o právo,
scholastické metódy začal ako prvý na jeho texty aplikovať už koncom 11.
storočia právnik Irnerius (Guarnerius,
† okolo r. 1125), ktorý objavil starý rukopis justiniánskej rímskoprávnej
zbierky Digesta a začal k štúdiu
rímskeho práva (ius civile) do
Bologne (Bononia) priťahovať davy
študentov, najskôr z Itálie, a neskôr z celej Európy (najmä Nemecko,
Anglicko, Francúzsko, Uhorsko a Hispánia)[11].
Na kánonickoprávnu matériu ako prvý nové vedecké metódy dôkladne aplikoval už
spomenutý Gracián, a z toho dôvodu je považovaný za zakladateľa
kánonického práva ako vedy (pater
scientiae canonicae).[12]
Nová scholastická metóda tak bola po prácach teológov používaná aj na texty
rímskeho a čoskoro nato i kánonického práva. Najväčší rozmach však zaznamenala
na univerzitách (universitas magistrorum
et scholarium), ktoré sa začali formovať už od konca 11. storočia
v slobodných mestách a predstavovali jediné inštitúcie poskytujúce
najvyššie dostupné vzdelanie tej doby.[13]
V tejto súvislosti by sme mohli spomenúť najmä slávne univerzity
v Bologni (Universitas Bononiensis),
Paríži (Universitas Parisiensis),
Oxforde (Universitas Oxoniensis)
a Cambridgi (Universitas
Cantabrigiensis).[14]
Kým Paríž (Lutetia, Paris) sa stal známym predovšetkým aplikovaním
dialektickej metódy pri štúdiu filozofie a teológie (civitas philosophorum),[15]
jej využitím v rímskom a kánonickom práve sa preslávila Bolonská
univerzita, podľa vzorov ktorej sa realizovala právnická výučba aj na
ostatných stredovekých univerzitách.[16]
Starobylá Bologna sa napokon približne v polovici 12. storočia stala hlavným
centrom európskym právnických štúdií, pričom tento stav pretrval po mnoho
generácií.[17]
Z pohľadu
teológie sa raná scholastika zo začiatku pestovala predovšetkým v kláštorných,
biskupských alebo dvorských školách (scholae
palatinae). Vrcholná scholastika (začiatok 13. storočia) sa však úspešne
šírila najmä za pomoci univerzít a dominikánskeho i františkánskeho
rádu. Čo sa týka rímskeho práva, jeho matéria nebola na univerzitách od
začiatku právnických štúdií vyučovaná v podobe poklasického alebo
vulgárneho práva, ale prednosť dostali texty justiniánskej kodifikácie (ius Romanum Iustinianeum), čo vo
viacerých ohľadoch ovplyvnilo aj rozvoj cirkevného práva. „Dlhá noc“ (la notte lunga), ako označil obdobie jej
neznámosti taliansky právny historik Manlio Bellomo, ktoré trvalo zhruba šesť
storočí, tak skončilo obnovením rímskoprávnych štúdií na pozadí Irneriových
aktivít.[18]
Práve justiniánske abstraktné a kvalitne poňaté právnické koncepcie
a princípy totiž predstavovali vzácny zdroj, z ktorého mohli právnici
v ďalšom období čerpať a aplikovať ich na opätovne sa rozvíjajúce
mestské i obchodné spoločenské vzťahy. Ako sme už naznačili, na raných
univerzitách sa popri rímskom práve takmer od začiatku vyučovalo aj právo
kánonické, na základe čoho možno konštatovať, že i univerzitná kánonickoprávna
výučba je taká stará ako univerzity samotné.[19]
Z pohľadu Cirkvi pritom v tomto období zároveň dochádzalo
k presúvaniu vedeckej práce z kláštorov na univerzity a i vďaka
rozvinutiu štúdií rímskeho práva sa tak kánonistika začala cieľavedome navracať
od germánskych prvkov k svojim rímskoprávnym koreňom (degermanizácia cirkevného
práva).[20]
Po spísaní Graciánovho
dekrétu figurovali popri znalcoch rímskeho práva (legisti) i znalci práva
cirkevného (kánonisti) a, ako sme už uviedli, tzv. „učené práva“ (iura docta) predstavovali len právo
rímske a právo kánonické, pričom tento stav pretrval do 18. storočia.
Nazývané tak boli z dôvodu kontrastu k obyčajovému (consuetudines loci) a samosprávnemu
štatutárnemu (statuta) právu, ktoré
neboli predmetom formálneho štúdia na univerzitných právnických fakultách.[21]
Na pozadí uvedeného vývoja bola od tohto obdobia tendencia právne komplexy rímskeho
a kánonického práva študijne spájať, čo sa prejavilo vo vzniku tradičného štúdia
obojeho práva (ius utrumque), ktoré
trvá na kvalitných právnických fakultách dodnes a svoje vonkajšie
vyjadrenie našlo v akademickom titule „JUDr.“ (iuris utriusque doctor, doktor obojeho práva).[22]
Prvým nositeľom tohto titulu sa pritom s veľkou pravdepodobnosťou stal
glosátor Graciánovho dekrétu Bazianus († 1197)[23].
Z pohľadu ďalšieho vývoja možno konštatovať, že právnické štúdiá sa stali
pre študentov čoskoro po ich rozvinutí vysoko atraktívne, keďže ich úspešné
absolvovanie sľubovalo takmer isté zlepšenie spoločenského statusu a nadobudnutie
bohatstva.[24]
Predovšetkým od 13. storočia sa právnici stávali prominentnými postavami
v takmer každej oblasti stredovekej spoločnosti, a to či už
z hľadiska práce v civilnej administratíve (najmä mestská správa)
alebo cirkevnom administratívnom aparáte.[25]
Čo sa týka
kánonického práva, to sa podľa amerického historika Jamesa A. Brundageho stalo
profesiou v každom ohľade približne medzi rokmi 1200 až 1250.[26]
Práve do konca 12. storočia totiž začali biskupi v mnohých častiach
západného kresťanstva delegovať väčšinu svojich súdnych právomocí právnym
špecialistom (biskupskí súdni delegáti, respektíve biskupskí oficiáli), od
ktorých sa, celkom prirodzene, očakávalo, že budú disponovať ukončeným
právnickým štúdiom.[27]
Okrem toho, relatívne neformálne, niekedy ad
hoc procesy boli v období práve 12. až 14. storočia nahrádzané
zložitými procesnými postupmi, ktoré vyžadovali schopnosti profesionálnych
expertov.[28]
Už koncom 12. storočia tak kánonisti zastávali väčšinu najdôležitejších
cirkevných úradov a predstavovali tiež jeden z najvýznamnejších tvorivých
komponentov intelektuálneho i praktického života európskeho stredoveku.
O stále rastúcej popularite kánonického práva vo
vtedajšej spoločnosti vypovedá i skutočnosť, že v období 14.
a 15. storočia prevyšovalo v záujme o štúdium dokonca aj
teológiu.[29]
Na úzku spätosť kánonického práva s právom rímskym zase poukazuje záver,
že koncom 12. storočia nebolo kánonistu, ktorý by mohol vykonávať prax bez
dokonalého ovládania matérie rímskeho justiniánskeho práva.[30]
Niektoré univerzity pritom budúcich kánonistov výslovne vyzývali
k získaniu titulu v civilnom práve predtým, než začnú
s kánonickoprávnym štúdiom.[31]
Napriek tomu, že k tomu neboli všeobecne vyzývaní, príležitostne sa od
nich taktiež vyžadovalo i absolvovanie istej teologickej prípravy.
O úspechu apelácií k štúdiu práva klerikmi zo strany ich
predstavených svedčí i skutočnosť, že kým pápežské listy kárajúce právnu
neznalosť biskupských adresátov sú celkom bežné v 12. a začiatkom 13.
storočia, po roku 1234, teda po zostavení prvej úradnej (autentickej) a výlučnej
(exkluzívnej) zbierky vôbec, teda Dekretálií Gregora IX. (Liber extra), sa neobjavujú takmer vôbec.[32]
Nielen
univerzitná výučba, ale taktiež veda kánonického práva sa v tomto období
rozvíjala v spolupráci s rímskym právom a teológiou.[33]
Kým civilisti sa prioritne venovali štúdiu justiniánskych zbierok Digesta a Codex Iustinianus, kánonisti študovali Graciánov dekrét a od
polovice 12. storočia čoraz viac aj pápežské dekretálie.[34]
O vzájomnej prepojenosti medzi civilistami a kánonistami pritom
vypovedá viacero skutočností. Kánonisti si tak napríklad v neskorom 12.
storočí obvykle vypožičiavali termíny, myšlienky, koncepty a inštitúty od
civilistov, kým civilistickí pisatelia bežne porovnávali inštitúty a normy
kánonického práva s tými, ktoré našli v normatívnych textoch rímskeho
práva.[35]
Čo sa týka metód vedeckej práce, po vzore teológov (dialektikov) sa vo vede
rímskeho i kánonického práva už v 12. storočí presadila
exegeticko-scholastická metóda, ktorá viedla ku vzniku rímskoprávnych i kánonickoprávnych
glosátorských škôl. Tá sa poväčšine obmedzovala na interpretáciu
a vysvetľovanie textov zákonných ustanovení, ku ktorým boli pri nejasných
a ťažko zrozumiteľných miestach značené glosy.[36]
Čítanie zbierok sa od toho času nezaobišlo bez čítania glos, pričom metóda
kontinuálneho vysvetľovania, upresňovania a komentovania originálneho
diela z neho robila skutočne živý text. Pre existenciu a rozvoj
vedeckých metód v akademickom prostredí, ale i v praxi však bola
v klasickom období najdôležitejšia komunikácia medzi pápežmi
a univerzitami.[37]
Najmä na tomto pozadí sa stala jedným z najpevnejších pilierov
stredovekého kánonického práva bolonská glosátorská škola, ktorá určovala
trendy jeho vývoja najmä od konca 12. do začiatku 13. storočia.[38]
V právnej vede došlo, okrem toho, v tomto období k zaujímavej
diferenciácii. Odborníci, ktorí sa zaoberali štúdiom a prednášaním
Graciánovho dekrétu sa nazývali „dekrétisti“, kým odborníci zaoberajúci sa
rímskym právom sa volali „legisti“. Tí, ktorí neskôr vykladali pápežské
dekretálie (ius decretalium), sa zase
nazývali „dekretalistami“.[39]
Nielen
k prehĺbeniu právnických štúdií, ale tiež k ďalšiemu rozvoju právnej vedy prispeli
v období vrcholného a neskorého stredoveku i pokračujúce spory
o slobodu Cirkvi a presadenie jej nezávislosti od svetskej moci
(najmä cisárstva). Ako už bolo spomenuté, každá zo strán sa totiž snažila svoje
postoje opierať o tradičné argumenty, ktoré vychádzali zo starých
normatívnych textov rímskeho i cirkevného práva. Kým kánonisti vrátane Graciána
hlásali vo vzťahu k pôvodu a okruhu mocí jasnú dualitu, legisti sa
snažili o presadenie formy štátneho zriadenia, v ktorej cisár disponuje,
podobne ako staroveký rímsky imperátor, najvyššou mocou nad celým svetom (princeps legibus solutus).[40]
Tieto idey si prisvojili najmä cisári nemeckého rodu Hohenštaufovcov, ktorí vo
viacerých ohľadoch ohrozovali samostatnosť Cirkvi a z toho dôvodu sa
nachádzali v permanentnom konflikte s pápežstvom.[41]
O niečo neskôr na nich nadviazali aj panovníci národných štátov, a to
predovšetkým francúzski králi, na čele s Filipom IV. Pekným (Philippe le Bel, 1285–1314).
Na tomto pozadí preto začali pápeži zdôrazňovať, že rímske právo neplatí
v Cirkvi na základe cisárovej vôle, ale preto, lebo bolo aprobované
Cirkvou a potvrdené pápežom.[42]
Najmä v súvislosti s uvedeným vývojom a stále silnejúcim
statusom v stredovekej spoločnosti patrili znalosti kánonického
i rímskeho práva k základom každého univerzitne vzdelaného učenca
a vo filozofických i teologických traktátoch alebo dišputách sa bežne
odkazovalo na právne pramene.
Pokiaľ ide
o ďalší vývoj, kánonickoprávna výučba bola naďalej postavená predovšetkým
na zásadách a premisách Graciánovho dekrétu. Na pozadí ďalšej romanizácie kánonického
práva však začali byť k prvým úradným a výlučným zbierkam pridávané
viaceré interpretačnoprávne zásady, ktoré vychádzali predovšetkým
z postulátov rímskeho práva. Jedenásť autentických právnych zásad (regulae iuris) tak bolo pripojených už
k prvej z uvedených zbierok, Dekretáliám Gregora IX.[43]
Druhou v poradí bola kompilácia najznámejšia pod názvom Zbierka Bonifáca
VIII. (Liber sextus, r. 1298),
v ktorej sa obdobne na záver nachádza osemdesiatosem právnych zásad
prevažne rímskoprávneho pôvodu (De
regulis iuris). Tie mal pritom spísať bolonský profesor rímskeho práva Dino
Mugellano († 1303).[44]
Uvedené princípy mali najvýznamnejším spôsobom ovplyvniť právne myslenie
študentov práva, keďže za ich pomoci bolo možné vyriešiť jednoduchým spôsobom
viaceré, nie raz značne komplikované právne kauzy. Ako zaujímavosť možno
uviesť, že tieto reguly sú dodnes v úradnej praxi v Katolíckej cirkvi
používané a predstavujú výborného sprievodcu pri náležitom pochopení
a aplikácii kánonickoprávnych noriem. Táto skutočnosť je zrejmá najmä z
rozhodnutí Rímskej roty (Rota Romana)
a Apoštolskej Signatúry (Signatura
Apostolica), ktoré priamo a dôsledne v určitých prípadoch
odkazujú na rímske právo (najmä na právne reguly) obsiahnuté v starších
zbierkach.[45]
V určitom prenesenom význame by sme tak mohli povedať, že kánonické právo
udržuje rímske právo pri živote a z určitého uhla pohľadu aj stále
v platnosti a účinnosti.
Ako
je všeobecne známe, rozvoj predmetu teória práva, ak opomenieme výučbu teórie
štátu, ktorá mala svoje miesto pri výchove mladých panovníkov alebo politikov
prakticky odjakživa, sa viac-menej spája až s obdobím 19. a 20. storočia. Do
toho času museli, celkom prirodzene, suplovať jeho úlohy predovšetkým klasické
právnické systémy, teda právo rímske a právo kánonické. Aj keď sa má
poväčšine za to, že najdôležitejšie úlohy v tomto ohľade zohralo rímske
právo a príspevok kánonického práva býva poväčšine podceňovaný, prípadne
úplne opomínaný, nie je to správne. To totiž, čo rímske právo predstavovalo
v teoretickej rovine v súkromnom práve, vyvažovalo právo kánonické v oblasti
práva verejného.[46]
Z toho dôvodu to bolo práve právo Katolíckej cirkvi, ktoré napomohlo
k rozpracovaniu a dobudovaniu viacerých teoretickoprávnych koncepcií,
ktoré prežili do dnešných čias a predstavujú pevnú súčasť učebných osnov predmetu
právna teória.[47]
Keďže jej základy si bolo potrebné osvojiť aj na stredovekých univerzitách,
potrebné treba obrátiť k prameňom klasických právnických systémov, ktoré
mohli byť za týmto účelom využité. Z hľadiska rímskeho práva tieto úlohy
kvalitným spôsobom zabezpečovala predovšetkým učebnica Institutiones (Elementa),
a to najmä v podobe vytvorenej justiniánskymi kodifikátormi.[48]
Z kánonickoprávneho pohľadu v tomto ohľade prakticky dominoval už
spomínaný Graciánov dekrét, ktorý bol spísaný nielen ako praktická príručka pre
kánonistov pôsobiacich v praxi, ale taktiež ako učebná pomôcka. O pedagogických
kvalitách Graciána vypovedá najmä to, že väčšina učiteľov kánonického práva ho počas dekády alebo dvoch po jeho zostavení prijala za základ
výučby svojho predmetu.[49]
Dominujúca
úloha Graciánovho dekrétu v oblasti verejného práva, ktorá bola v právnickej
vede i praxi vyvažovaná zbierkami justiniánskej kodifikácie v oblasti
práva súkromného, mu umožnila rozvinúť a nastaviť štandardy podoby viacerých
inštitútov na celé stáročia, a ovplyvniť tak vývoj právnickej tradície
kresťanského Západu nezastupiteľným spôsobom. Gracián totiž nielenže predložil
na zamyslenie viaceré právnické problémy a kauzy, ale za pomoci svojich dicta zároveň vytýčil hranice ďalších
diskusií a stanovil smery spôsobov ich riešenia. Z hľadiska výučby
teórie práva na vtedajších univerzitách možno v kontexte Graciánovho diela
spomenúť najmä prvých dvadsať dištinkcií jeho prvej časti, ktoré bývajú, s ohľadom
na ich obsahové zameranie, označované ako Tractatus
de legibus, teda „Pojednanie o zákonoch“. Gracián sa v nich totiž
zameral na definovanie základnej právnickej terminológie, osobitne najmä vo
vzťahu k prameňom práva, a vysvetlenie súvislostí podstatných pre
ďalší výklad.[50]
Najmä v tejto časti Dekrétu možno nájsť najviac teoretickoprávnych
pojednaní vymedzujúcich najdôležitejšie právnické, ale taktiež
teologicko-právnické pojmy, ktoré si bolo s ohľadom na vtedajšie vnímanie
práva študentmi potrebné osvojiť. Gracián tu z toho dôvodu vysvetľuje
pojem, druhy (prirodzené, civilné a cirkevné) a pôvod práva vo
všeobecnosti a cirkevného práva zvlášť.[51]
Ďalej píše o cirkevných úradoch a klerikoch, ich povinnostiach
a právach (postupuje pritom od vyšších k nižším), či vysviacke a jej
predpokladoch i prekážkach. Gracián v tejto časti postupuje takým spôsobom, že
na otázky podáva najskôr svoj názor, ktorý podopiera argumentmi vnútornými,
vychádzajúcimi z povahy veci, alebo vonkajšími, čiže výrokmi iných (najmä
autorít, ktorých nariadenia mali v Cirkvi silu prameňa práva).[52]
Ak
by sme porovnali súčasnú učebnice teórie práva s obsahom Graciánovho Tractatus de legibus, dospeli by sme
k záveru, že vtedajší študenti mali možnosť zoznámiť sa s veľkou
väčšinou súčasných právnych koncepcií a inštitútov, samozrejme
s prihliadnutím na vtedajšiu spoločnosť a právnické štandardy. Autor
Dekrétu sa tak na viacerých miestach úvodnej časti svojho diela venoval
tradičnej teoretickoprávnej matérii týkajúcej sa spoločnosti, noriem a hodnôt.[53]
Osobitne tiež predstavil pojem verejnej autority, normativity a integrity
spoločnosti, hlavné spoločenské hodnoty a normy, neopomínajúc ani
vysvetlenie rozdielov a vzájomné prepojenie medzi právom a morálkou.[54]
Gracián obdobne vysvetlil, prečo boli vytvorené zákony, a to najmä v kontexte
ich sankcionovateľnosti. Do popredia preto postavil najmä strach z nich, ktorý
deklaroval ako nevyhnutný k ochrane nevinnosti a kroteniu schopnosti zlých
škodiť iným.[55]
Nezabudol pritom spomenúť ani začiatky ľudského práva a vymenovať tvorcov prvých
ľudských zákonov, vyzdvihujúc zároveň ich hodnotu v ľudskej spoločnosti.[56]
Vzťah medzi právom a spravodlivosťou vyjadril jednoduchou vetou, že právo
(ius) sa nazýva preto právom, pretože
je spravodlivé (iustum).[57]
V úvodnom pojednaní do Graciánovho diela možno nájsť tiež charakteristiku inštitútu
práva na odpor (ius resistendi),
ktoré autor Dekrétu priznal každému proti panovníkom nectiacim prirodzené Božie
právo a stavajúcim ľudské nariadenia nad nariadenia Božské.[58]
Osobitne zdôraznil, že ten, kto neposlúcha svetské zákony vynášané proti Božej
vôli, si zasluhuje veľkú odmenu.[59]
Pokiaľ
ide o špecifické znaky štátu a sústavu štátnych orgánov, Gracián poukázal
na vznik štátu v zmysle založenia prvých miest po biblickej potope, na
príklade ktorých obdobne demonštroval potrebu zavedenia noriem ľudského práva.
Pojem štátnej moci pritom poňal v zmysle dualistickej koncepcie, na ktorej
bola vystavaná vtedajšia spoločnosť kresťanského Západu. Na jej základe sa malo
za to, že Cirkev spolupracuje pri presadzovaní
kresťanských ideálov so štátom a poskytuje mu morálnu podporu, avšak súčasne
si zachováva nezávislosť.[60] Autor Dekrétu zároveň
zdôraznil analogickú potrebu rešpektovania nezávislosti štátnej moci, ktorá by ale
mala ctiť morálne zákony. Pokiaľ ide o sústavu štátnych orgánov, Gracián,
celkom prirodzene, nemohol študentom na príklade kánonického práva, ktoré
v zásade uprednostňuje princíp koncentrácie moci, vysvetliť zásadu deľby (dekoncentrácie)
moci.[61] Napriek vtedajším
koncepciám moci zverenej tej-ktorej autorite na základe Božieho rozhodnutia (Dei gratia), však jasne ustanovil ich podriadenosť
voči Bohu, ktorému sú za výkon svojej funkcie zodpovedné. V uvedenom
kontexte neprekvapuje ani záver, že ak svetský panovník porušoval svoje
povinnosti, mohol o svoj úrad prísť. Vtedajšia Ríša, ktorá mala istým
spôsobom reflektovať ideály Božej ríše na Zemi (civitas Divina in terra), bola totiž vystavaná na princípe
poslušnosti a vernosti uplatňovanom medzi panovníkom a jemu
podriadenými lénnikmi (za podmienky reciprocity ohľadom plnenia vzájomných záväzkov).
Aj z toho dôvodu pápeži považovali za svoju posvätnú povinnosť deklarovať
poddaným, že nie sú povinní vernosťou (fidelitas)
panovníkovi, ktorý sa stal nespravodlivým (iniquus).[62]
V nadväznosti na to autor Dekrétu uviedol, že sekulárne zákony nemôžu nijakým
spôsobom rušiť zákony cirkevných zákonodarcov.[63]
Aj keď sa zdá, že Gracián sa nemohol
vo svojom diele zaoberať pojmom ústava, nie je to celkom tak. Hoci ho totiž
neanalyzoval v zmysle neskorších konštitutívnych monarchií, respektíve
moderných ústavných štátov, deklaroval, že v kontexte noriem ústavného
práva je nevyhnutné ponímať prirodzené Božie právo.[64]
Tomu totiž nemohla pod sankciou nulity odporovať žiadna norma cirkevného, ani
ľudského práva.[65]
Z hľadiska základného delenia práva autor Dekrétu rozlišoval právo prirodzené
(ius naturale), občianske (ius civile) a právo národov (ius gentium).[66] Pokiaľ ide o ideálnu formu
štátu, tú Gracián vymedzil v zmysle myšlienok zachytených v diele sv.
Augustína De civitate Dei, ktoré bolo
dokončené ešte v roku 422, a pre stredoveké chápanie filozofie dejín štátu
sa stalo v rôznych interpretáciách určujúcim.[67]
O presadenie jeho ideí v praxi sa v tom čase napokon usilovali nielen
pápeži, ale taktiež niektorí svetskí panovníci.[68]
V tejto súvislosti autor Dekrétu zároveň rozpracoval osobitú teóriu
o ideálnom zákone, v súlade s ktorou mal byť každý z nich dôstojný,
spravodlivý, vykonateľný, v súlade s prirodzenosťou a obyčajou
vlasti, vhodný pre čas i miesto.[69]
Okrem toho má byť nevyhnutný, užitočný, zrozumiteľný, nemá obsahovať nijakú
nejasnosť a nemá byť ustanovený na prospech žiadnej súkromnej osobe, ale má
slúžiť všeobecnému blahu občanov.[70]
To, že Gracián dbal na to, aby boli zákony všeobecne dodržiavané je zrejmé aj z konštatovania,
že ctiť a rešpektovať ich musia aj samotní zákonodarcovia. Popritom osobitne
zdôraznil nevyhnutnosť, aby zákon spočíval na rozume, súhlasil s vierou, bol
konzistentný s disciplínou a osožil spáse.[71]
Aj keď sa v tom čase malo za to, že pápeža nemôže súdiť žiadna ľudská moc
(prima Sedes a nemine iudicatur),
zároveň bolo akceptované, že aj hlava Katolíckej cirkvi nesmie konať nič proti
prirodzenému, respektíve pozitívnemu Božiemu právu. Tu napokon nachádzame
teóriu obmedzenej vlády, ktorá bola a dodnes je zohľadňovaná aj v poňatí
zvrchovanej moci pápeža ako Kristovho vikára (vicarius Christi).
Pokiaľ ide o teóriu prameňov
práva, študenti si mohli na príklade úvodných dištinkcií Graciánovho dekrétu
urobiť predstavu predovšetkým o konflikte medzi obyčajovým a zákonným
právom, teda medzi právom nepísaným a písaným, ktorý bol v tom čase
viac než aktuálny.[72]
Kým pojem zákon Gracián definoval ako napísané nariadenie, obyčaj vymedzil ako
akési právo ustanovené na základe zvykov, ktoré je uznané za zákon, keď zákon chýba.[73]
Pojem recepcie zase vysvetlil na príklade normatívnej sily, ktorú cirkevní zákonodarcovia
priznávali zákonom prebraným z rímskeho práva.[74]
Existenciu a svojské uplatňovanie kreatívnych a derogatívnych prvkov tvorby
práva potom najlepšie demonštroval na príkladoch postavenia vtedajších
partikulárnych koncilov, ktoré mali odvodzovať svoje právomoci od autority
Apoštolskej Stolice (Sedes Apostolica).[75]
Autor Dekrétu zároveň ponúkol definície vtedajších najpoužívanejších prameňov
práva, z ktorých možno osobitne spomenúť pápežské dekretálie (litterae decretales). Ako sme už
naznačili, práve tie začali po zostavení Dekrétu systému kánonického práva pozvoľne
dominovať.[76]
Okrem definície Gracián zároveň vymedzil ich miesto v rámci vtedajšej
hierarchie prameňov. Práve tu zdôraznil, že pápežské dekretálie sa majú tešiť
tej istej autorite, ako uznesenia všeobecných koncilov, pričom tento záver bol
vďaka jeho dielu potvrdený a všeobecne akceptovaný.[77]
Na ilustráciu možno uviesť, že do zostavenia predmetného diela sa v kánonickoprávnej
praxi častokrát nerozlišovalo ani medzi uzneseniami univerzálnych zákonodarcov
a zákonodarcov partikulárnych.[78]
Čo sa týka morálnosti právneho
systému, na tú dával Gracián najväčší dôraz, a to obdobne predovšetkým
v kontexte bezvýhradného uprednostňovania prirodzeného Božieho práva obsahujúceho
základné pravidlá medziľudskej morálky na úkor akéhokoľvek ľudského nariadenia.
Pokiaľ ide o špecifické znaky jedného z najdôležitejších pojmov
teórie práva, právnej normy, tú charakterizoval v rozmere pravidla (regula).[79]
Jeho etymológiu pritom odvodil od slovesa rego
s tým, že dobre vedie a nikdy nestrháva iným smerom. Podľa iných názorov
sa tak má nazývať preto, že spravuje alebo poskytuje pravidlá pre dobré žitie
alebo napráva to, čo je nerovné a skrivené.[80]
Je teda zrejmé, že na úkor formálnych znakov uprednostňoval znaky materiálne,
ktoré mali obdobne spočívať predovšetkým v súlade každého pravidla s Božím
právom.[81]
Tieto závery dominovali aj v jeho koncepcii hierarchie prameňov,
v ktorej stáli na pomyselnom vrchole pyramídy práve prirodzenoprávne
normy, keďže vznikli na počiatku rozumného stvorenia.[82]
Najmä z toho dôvodu sa plynutím času nemenia a zostávajú na večné
veky nezmeniteľnými.[83]
Z viacerých ďalších ustanovení Dekrétu možno skutočne vytvoriť vnútorne
dokonalý systém hierarchie kánonickoprávnych, ale taktiež sekulárnoprávnych noriem.
Pokiaľ ide o platnosť a účinnosť noriem, s tou sa Gracián
vysporiadal konštatovaním, že zákony sa ustanovujú, keď sú vyhlasované, a potvrdzujú
sa, keď sú schválené zvykmi spravujúcich sa nimi. Vzťahy medzi zákonom
a právnou obyčajou v uvedenom kontexte potom reflektoval tak, že
zákony možno zrušiť opačnými zvykmi tých, ktorí sa nimi spravujú, podobne ako
sa zvykmi spravujúcich sa nimi potvrdzujú.[84]
Pokiaľ ide o teóriu normy,
Gracián výslovne rozlišoval dovoľujúce, zakazujúce, trestajúce
a prikazujúce zákony.[85]
Konkrétne uviedol, že každý zákon buď niečo dovoľuje, ako napríklad: nech sa
udatný uchádza o odmenu; alebo zakazuje, ako napríklad: nech nie je
dovolené uchádzať sa o manželstvo so zasvätenou pannou; alebo trestá, ako
napríklad: kto by spáchal vraždu, potrestá sa hrdelným trestom; alebo prikazuje,
ako napríklad: „Miluj Pána, svojho Boha“.[86]
Autor Dekrétu obdobne predpokladal existenciu noriem, ktoré môžu byť zmiernené,
avšak pri niektorých z nich to výslovne odmietol. Pokiaľ ide o inštitút
kánonickej miernosti (aequitas canonica),
jeho uplatňovanie pripúšťal vždy, keď bolo možné dosiahnuť cieľ ľudského zákona
iným spôsobom, než jeho striktným uplatnením.[87]
Aj on mal pritom, prirodzene, za to, že najvyšším kánonickoprávnym zákonom musí
byť za každých okolností spása duší (suprema
lex salus animarum). Z toho dôvodu nepripúšťal použitie kánonickej
miernosti pri normách prirodzeného a pozitívneho Božieho práva, ktoré mali
byť uplatňované bezvýhradne.[88]
S ohľadom na vtedajšiu dobu určite neprekvapuje, že Gracián sa osobitne
venoval aj individuálnym právnym, a to predovšetkým individuálnym správnym
aktom.[89]
Z nich možno osobitne spomenúť privilégiá, ktoré vymedzil ako „... akési
súkromné zákony, ako cirkevné, tak svetské“.[90]
V nadväznosti na to v definícii pokračoval v tom zmysle, že v ich
prípade ide o zákony súkromných osôb, ktoré sa tak nazývajú, lebo sa venujú
súkromným záležitostiam, a preto ich nemožno zovšeobecňovať.[91]
Pokiaľ ide
o výučbu kánonického práva v súčasnosti, tá sa zabezpečuje na
všetkých kvalitných právnických fakultách, ale tiež na fakultách teologických,
respektíve niektorých filozofických. Má sa totiž za to, že právny systém
Katolíckej cirkvi patril po celé stáročia k tým najdôležitejším faktorom
formujúcim nielen právnu tradíciu kresťanského Západu, ale taktiež celkový
vývoj ľudskej spoločnosti. Rovnakým spôsobom k tomuto predmetu pristupujú takmer
všetky právnické fakulty na Slovensku, ale taktiež v Českej republike,
pričom výnimkou nie je ani trnavská právnická fakulta. Na nej je predmet
Kánonické právo vyučovaný ako povinne voliteľný a jeho matéria sa člení do
dvoch semestrov prvého ročníka bakalárskeho štúdia. Najmä jeho prvá časť,
Kánonické právo I, je zameraná na úvodné pojednanie, a to predovšetkým
v teoretickoprávnom kontexte. Po dôležitých základných pojmoch,
charakteristike predmetu a delení objektívneho kánonického práva tak nasleduje
výklad k prameňom práva, správnym aktom, ale taktiež dôležitý pohľad na
právne úkony.[92]
Ďalším v poradí je výklad k riadiacej moci v Katolíckej cirkvi, v rámci
ktorého sa študentom, okrem samotného pojmu, predstavia taktiež spôsoby jej
nadobudnutia, rozdiel medzi vonkajším a vnútorným fórom, jej členenie vrátane
pojmu „ordinár“. Potom už nasledujú cirkevné úrady, pri ktorých sa študenti oboznámia
s normatívnou definíciou tohto termínu, ale tiež so spôsobmi poverenia ním
a možnosťami jeho uprázdnenia. V nadväznosti na to nasleduje výklad
k hierarchickej a územnej štruktúre Katolíckej cirkvi, kde sa
vymedzia jej predstavení na univerzálnej, ale tiež partikulárnej úrovni vrátane
jednotiek partikulárnej cirkvi a ich kánonickoprávneho statusu. Na záver
sa študentom vysvetlí pojem farnosť s osobitým zameraním na spôsoby jej
zriadenia a zrušenia, neopomínajúc ani postavenie farára ako riadneho
správcu.
Druhý
semester výučby predmetu Kánonické právo II je zameraný viac na kazuistiku
spočívajúcu v aplikácii teoretickoprávnych vedomostí na konkrétne prípady
z praxe.[93]
V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že predmet Kánonické právo je
prakticky jediným pozitívnoprávnym predmetom, ktorý je na našej fakulte
vyučovaný v prvom ročníku bakalárskeho štúdia. Aj v tom napokon
spočíva jeho propedeutická funkcia, ktorú možno osobitne vyzdvihnúť najmä vo
vzťahu k právnej aplikácii.[94]
V rámci druhej časti predmetu sa študenti oboznámia so základnými
inštitútmi kánonického manželského, trestného a procesného práva. Pri
pojednaní o manželskom práve sa v úvode analyzuje samotný pojem
manželstva, jeho podstatné vlastnosti vrátane dôležitej terminológie týkajúcej
sa putatívneho manželstva a pokusu o manželstvo. Potom už nasleduje výklad
k jednotlivým druhom manželstiev, na ktorom možno zaujímavým spôsobom demonštrovať
jednotlivé kritériá používané pri určovaní vlastností toho-ktorého manželstva,
a to najmä s ohľadom na jeho právne účinky v kontexte Božieho
i ľudského práva. Ďalšou v poradí je forma uzavierania manželstva,
pričom výklad k podmienkam platnosti manželstva pokračuje predstavením
manželských prekážok všeobecne, ale taktiež v jednotlivosti. Ten sa zavŕši priblížením
problematiky manželského súhlasu podľa kánonického práva, kde osobitne
predstavím najskôr psychickú neschopnosť dať manželský súhlas, vady poznávacej
schopnosti, ale tiež vady manželského súhlasu vyplývajúce z vôle. Potom už
nasleduje prednáška k účinkom manželstva vrátane charakteristiky osobitého
inštitútu miešaného manželstva. Poslednými témami manželského práva sú
splatnenie manželstva a manželská odluka bez zániku manželstva. Záverečné
prednášky sú napokon venované základným pojmom z oblasti kánonického
trestného a procesného práva.[95]
Aj keď sa v súčasnosti predmet
Kánonické právo vyučuje viac-menej prehľadovo a nie až do takých detailov,
ako tomu bolo v minulosti, jeho propedeutická úloha, prejavujúca sa
taktiež vo vzťahu k viacerým teoretickoprávnym inštitútom, je
neopomenuteľná. Práve na kánonickom a rímskom práve sa totiž najlepšie formuje
právnické myslenie a zároveň sa rýchle precvičí správne používanie
právnickej terminológie.[96]
V rámci úvodu do predmetu sa tak študenti môžu oboznámiť s existenciou
osobitnej verejnej autority, ktorá je vo viacerých ohľadoch odlišná od autority
štátnej.[97]
V súvislosti s tým majú možnosť porozumieť normativite existujúcej aj
v inej právne dokonalej spoločnosti (societas
iuridica perfecta), než je štát, a tomu, že skutočne platí slávne
Aristotelom inšpirované (Αριστοτέλης,
† 322 pred Kr.) heslo „kde je spoločnosť, tam je aj právo“ (ubi societas, ibi ius).[98]
V rámci výkladu sú osobitne vyzdvihnuté aj ďalšie spoločenské hodnoty
a normy, ktoré sa vyznačujú obdobnými úlohami ako právo.[99]
Paralelu špecifických znakov štátu a sústavy štátnych orgánov možno nájsť najmä
v hierarchickej štruktúre Katolíckej cirkvi, kde sa v rámci výkladu
venuje osobitá pozornosť taktiež poňatiu moci, osobitne moci riadiacej (iurisdictio). Ako je všeobecne známe, najmä
Rímska kúria (curia Romana) nielen
odjakživa napodobňovala štruktúru a fungovanie dvorov sekulárnych
panovníkov, ale bola taktiež inšpiratívnou pri vzniku moderných štátov,
a to predovšetkým v kontexte deľby moci medzi orgánmi štátnej správy na
centrálnej úrovni.[100]
Podobne ako každý štát, aj Katolícka cirkev sleduje vlastné úlohy a ciele,
pričom, ako sme už naznačili, v zmysle noriem ústavného práva možno
uvažovať o normách prirodzeného a pozitívneho Božieho práva.[101]
Aj keď
naďalej platí, že v kánonickom práve možno len veľmi výnimočne hovoriť
o aplikácii princípu deľby moci, v skutočnosti sa uplatňuje aj táto
zásada (napríklad v prípade niektorých orgánov rehoľných spoločností).
Študenti tak majú možnosť preniknúť do tejto problematiky hlbšie
a pochopiť, že princíp koncentrácie moci sa nemusí vždy a za každých
okolností spájať len s jej zneužívaním. Rovnakým spôsobom možno napokon
uvažovať aj o princípe monarchickom, ktorý v Katolíckej cirkvi dominuje.
I keď to môže pôsobiť na prvý pohľad nereálne, uvedené prvky riadenia sú
kontinuálne vyvažované, a to aj demokratickými elementmi (napríklad
kontrola zabezpečovaná zo strany podriadených voči niektorým orgánom rehoľných
spoločenstiev), ktoré sú v zásade prípustné pri držiteľoch moci nemajúcej
základ v Božom práve. Ako je napokon všeobecne známe, v cirkevnej
organizácii sa odzrkadľujú monarchistické, aristokratické i demokratické prvky,
čo len poukazuje na schopnosť Cirkvi, ako jednej z najstarších organizácií
sveta, prispôsobovať sa novým pomerom. Istú paralelu rôznych druhov štátneho
zriadenia možno nájsť predovšetkým vo vzťahoch medzi Latinskou (Západnou)
cirkvou a východnými katolíckymi cirkvami sui iuris, ale taktiež vo fungovaní jednotlivých partikulárnych
cirkví, respektíve jednotiek rehoľných spoločenstiev (napríklad domy sui iuris, respektíve exemptné rehole),
ktoré sa vyznačujú väčšou, či menšou mierou samostatnosti a nezávislosti
na centrálnej, či riadnej partikulárnej moci.[102]
Čo sa týka štátneho režimu a právneho štátu, viaceré aspekty tejto témy
možno v kánonickoprávnom zmysle zohľadniť napríklad pri uplatňovaní zásady
suprema lex salus animarum, ktorá musí
byť za každých okolností najvyšším kánonickoprávnym zákonom a tým najdôležitejším interpretačným
kritériom.[103]
To,
že aj v kánonickom práve platí princíp obmedzenej vlády možno ilustrovať
na už spomenutej skutočnosti, že ani pápež nemôže svojvoľne prekračovať nielen
normy, ktoré majú základ v prirodzenom alebo pozitívnom Božom práve, ale
taktiež normy univerzálneho rýdzo ľudského kánonického práva. Na rozdiel od
súčasného slovenského právneho poriadku je v kánonickom práve stále uznaným
právnym prameňom právna obyčaj.[104]
Aj na tomto príklade možno poukázať na potenciálne konflikty, ktoré môžu
vzniknúť medzi písaným (zákonným) a nepísaným (obyčajovým) právom.[105]
Pokiaľ ide o inštitút právnej recepcie, i na tú možno nájsť v pozitívnom
práve Katolíckej cirkvi viaceré relevantné príklady.[106]
V tomto ohľade konkrétne rozoznávame recepciu v zmysle formálnom,
respektíve materiálnom, ktoré prichádzajú do úvahy pri akceptovaní noriem
sekulárneho práva disponujúcimi potom tými istými účinkami aj v práve
kánonickom.[107]
Ako sme už naznačili, osobitná pozornosť je v rámci výkladu venovaná aj
problematike prameňov práva vrátane ich zaradenia do hierarchie podľa ich
zákonnej sily. Aj keď je kánonické právo vystavané prioritne na modeloch kontinentálneho
právneho systému, ktorý vo viacerých ohľadoch formovalo, možno v ňom nájsť
i viaceré prvky fungujúce na spôsob anglo-amerického case law.[108]
V tomto ohľade možno spomenúť najmä rozhodovaciu činnosť najvyšších
súdnych a administratívnych orgánov Katolíckej cirkvi, ktoré majú značný
faktický vplyv na rozhodovanie obdobných orgánov na partikulárnej úrovni.[109]
Prirodzene, aj v prípade kánonického práva je potrebné zachovať všetky
štádiá legislatívneho procesu, pričom ich nedodržanie je sankcionované neplatnosťou
príslušných aktov.[110]
Pokiaľ
ide o koncepciu právneho systému Katolíckej cirkvi, oveľa väčší dôraz sa v ňom
kladie na materiálnu stránku noriem, teda na hodnoty, ktoré sa za nimi skrývajú
a ktoré chránia. Právny pozitivizmus je preto viac-menej opomínaný, aj keď
jeho základné premisy sú prirodzene akceptované aj právom kánonickým.[111]
I z toho dôvodu možno označiť za základnú, respektíve rekogničnú kánonickoprávnu
normu prirodzené či pozitívne Božie právo a normy, či princípy z neho
odvodené.[112]
Čo sa týka efektívnosti práva a právnej normy, tým najdôležitejším zákonom
zostáva už spomenutá zásada suprema lex
salus animarum. Práve tu sa zároveň skrýva nielen záruka stability tohto
systému, ale zároveň i jeho dynamika a istota neustáleho rozvoja.[113]
Tu nachádzame aj garanciu morálnosti celého právneho systému i každej
jednotlivej normy, ktorá je jeho súčasťou. Aj keď v minulosti pretrvával v kánonickom
práve problém s obsolétnymi normami, v súčasnom práve sa ho podarilo
viac-menej úspešne eliminovať. Pokiaľ ide o vynucovanie, práve na príklade
kánonickoprávnych noriem majú študenti možnosť pochopiť fungovanie právneho
systému, ktorý nepozná inštitút priameho donútenia.[114]
Zároveň však, samozrejme, platí, že po ich porušení nastupuje zákonom stanovená
sankcia. V tomto ohľade je na mieste spomenúť taktiež existenciu tzv.
všeobecnej normy, ktorá vo viacerých ohľadoch narúša princíp právnej istoty (certitudo iuris).[115]
Aj keď by viacerí teoretici na tomto pozadí dospeli k záveru, že kánonické
právo je zastarané, respektíve, že nectí základné moderné právne princípy, opak
a dômyselnosť tohto inštitútu možno ilustrovať skutočnosťou, že doteraz
nie je známy jediný prípad jeho zneužitia. Keďže kánonické právo je systémom
verejnoprávnym, študenti zároveň majú možnosť sa už v prvom ročníku
bakalárskeho štúdia oboznámiť taktiež so základmi fungovania trestnoprávnych
noriem.[116]
Na
predmete Kánonické právo sa zaoberám taktiež inštitútom retroaktivity, ktorý
je, podobne ako v štátnom práve, v zásade zakázaný, pričom dovoleným je
napríklad pri zmierňovaní alebo odpúšťaní uloženého trestu v rámci aplikácie
zásady pozitívnej retroaktivity uplatňovanej v prospech páchateľa.[117]
Keďže Apoštolská Stolica je uznaným subjektom medzinárodného práva, o práve
Katolíckej cirkvi možno hovoriť ako o jednom z najdôležitejších
propedeutických predmetov i v medzinárodnoprávnom kontexte.[118]
Pokiaľ ide o štruktúru systému kánonického práva, podnetným môže byť pre
študentov najmä výklad k vzťahom medzi univerzálnymi a partikulárnymi
kánonickoprávnymi normami. V tomto zmysle možno na ilustráciu uviesť, že
prameň partikulárneho práva (konkordát) môže dokonca meniť ustanovenia
univerzálneho kánonického práva. Na tomto príklade zároveň možno precvičiť
fungovanie zásady lex specialis derogat
legi generali. Podobne ako štátne právo, aj súčasné kánonické právo pozná
prikazujúce, zakazujúce a dovoľuje právne normy, ktoré je možné ilustrovať
najmä na príkladoch z manželského a trestného kánonického práva. Čo
sa týka realizácie práva a právnych vzťahov, i tu možno hovoriť
o spoločných teoretickoprávnych základoch, ktoré sa nachádzajú aj v práve
Katolíckej cirkvi.[119]
Z toho dôvodu sa študenti už na úvodných prednáškach oboznamujú s právnymi
skutočnosťami a ďalšími základnými právnickými pojmami s nimi
súvisiacimi. Osobitne možno v tejto súvislosti uviesť, že kým sekulárne
právne systémy častokrát doslova fungujú na systéme právnych domnienok
a fikcií, v prípade kánonického práva je v zásade rozhodujúci
samotný objektívny skutkový stav, od ktorého potom závisia priznané kánonickoprávne
účinky, a to bez ohľadu na to, či danú skutočnosť možno dokázať vo
vonkajšom fóre.[120]
Aj
kánonické právo, celkom prirodzene, pojednáva o subjektoch, ktoré sú
adresátmi jeho noriem, pričom aj v tomto prípade ide o fyzické alebo právnické
osoby.[121]
Osobnú pôsobnosť právnej normy si študenti môžu precvičiť porovnaním záväznosti
právnych noriem Katolíckej cirkvi voči k protestantom, a to najmä
komparáciou medzi prvým Kódexom kánonického práva z roku 1917 a platným
Kódexom kánonického práva z roku 1983.[122]
Kým totiž prvý Kódex zaväzoval všetkých západných kresťanov, platný Kódex
zaväzuje, pokiaľ ide o normy rýdzo cirkevného (ľudského) práva len tých,
ktorí boli pokrstení v Katolíckej cirkvi alebo do nej priatí, dovŕšili
siedmy rok života a dostatočne používajú rozum.[123]
Ako sme už naznačili, študenti si na jednotlivých inštitútoch kánonického práva
taktiež precvičia matériu týkajúcu sa realizácie a aplikácie práva, pričom
v tejto súvislosti možno osobitne spomenúť konštitutívne, respektíve
deklaratórne účinky administratívnoprávnych, respektíve súdnych rozhodnutí, ktoré
obdobne demonštrujú viaceré osobitosti právneho systému Katolíckej cirkvi.
Osobitná pozornosť je potom venovaná aj hermeneutike a interpretácii
práva, ktorá sa precvičuje na praktických príkladoch z pozitívneho práva.[124]
V tejto súvislosti pritom platí základné pravidlo, v súlade
s ktorým je potrebné cirkevné zákony chápať podľa vlastného významu slov,
aký majú v texte a v kontexte. Ak aj potom zostal význam pochybný a nejasný,
treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona
a potom i na úmysel zákonodarcu.[125]
K tomu je potrebné uviesť, že zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú
slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú
striktnému výkladu.[126]
Dnes je všeobecne známe a akceptované,
že premisy právnej teórie sa týkajú úplne každého právneho systému.
Z historického pohľadu však tento proces fungoval obrátene, keď boli
jednotlivé teoretickoprávne inštitúty vyučované za pomoci klasických právnych
systémov, teda systémov rímskeho a kánonického práva. Nešlo však len
o teóriu práva, ktorá bola nimi po celé stáročia pozitívne formovaná.
Osobitne možno v tomto ohľade spomenúť napríklad viaceré kánonickoprávne
koncepcie procesného práva zachytené v tzv. rímsko-kánonickom procese,
ktoré ovplyvňujú procesnú prax orgánov súdnej moci dodnes.[127]
Z nich je potrebné uviesť najmä kánonistické postuláty o rovnosti
postavenia procesných strán, prenesení dôkazného bremena na žalobcu alebo
navrhovateľa, prezumpcii neviny obžalovaného a prirodzenej nedôvery voči
vznesenej obžalobe, potrebe predloženia silného dôkazu k vydaniu
odsudzujúceho rozsudku, ochrane svedka, nemožnosti súdenia osoby dvakrát za ten
istý skutok, otázke viny a zavinenia, nevyhnutnosti nastavenia značne
vyšších štandardov nestrannosti na odvolacích súdoch, ukladaní prísnych trestov
pre sudcov zneužívajúcich svoju právomoc vrátane zásadnej nemožnosti vynesenia
rozsudku v neprítomnosti obvineného, respektíve bez poskytnutia riadnej
možnosti sa mu brániť prostredníctvom riadneho procesu (ordinabiliter).[128]
Okrem procesného práva však nachádzame výrazné kánonickoprávne vplyvy taktiež v
rodinnom a dedičskom práve, nevynímajúc ani úpravu právnych inštitútov
týkajúcich sa kontraktov, deliktov, majetkového, finančného a korporačného
práva atď.[129]
Ako zaujímavosť možno uviesť, že úvahy a hypotézy vtedajších kánonistov vo
viacerých ohľadoch predznamenali aj príchod súčasnej modernity
a sekularizmu. V ich spisoch tak môžeme nájsť zárodky konceptov
typických pre konštitučný štát, ktoré sa prejavili najmä v myšlienke
limitovania moci vlád prostredníctvom práva, snahách o preskúmanie
legitimity pápežskej i kráľovskej moci, a s tým súvisiace
iniciatívy smerujúce ku konštituovaniu parlamentných zástupných zhromaždení
atď.[130]
Ako je v právnickej komunite všeobecne známe, aj toto sú témy analyzované
súčasnou právnou teóriou.
K uvedeným kánonickoprávnym vplyvom na svetskú spoločnosť mohlo ideálne dôjsť najmä v období stredoveku, keď Katolícka cirkev disponovala najsilnejším postavením vo svojej histórii. Už spomenutý významný anglický právny historik Frederick William Maitland dokonca deklaroval, že prakticky ani nie je možné naformulovať definíciu štátu, ktorá by sa v období vrcholného stredoveku nehodila na Katolícku cirkev.[131] Jej občianstvo bolo pritom udeľované krstom a sekulárna res publica tak fakticky disponovala tým istým korpusom občanov ako jej duchovný náprotivok.[132] Práve v tomto období bolo navyše vydaných veľké množstvo nových právnych noriem a doktrín, z ktorých mnohé mali základ v histórii (najmä v rímskom práve) a boli interpretované právnikmi celého kresťanského Západu.[133] Tie boli, celkom prirodzene, v rozmere už spomenutých myšlienok sv. Augustína naplnené kresťanským duchom a práve prostredníctvom ich aplikácie tak dochádzalo k ešte výraznejšiemu prehlbovaniu teologicko-náboženského charakteru vtedajšej spoločnosti. Za všetko nakoniec vypovedá skutočnosť, že hlavné teologické autority Svätého Písma a cirkevných Otcov stáli nielen v popredí zoznamu teologického, ale i toho právnického.[134] Aj justiniánske právo, ktoré bolo kresťanským zásadám prispôsobené ešte cisárom Justiniánom I. (Iustinianus, 527–565), bolo napokon obdobne vykladané v týchto intenciách.[135] Najmä na tomto pozadí nemožno teologicko-právnické koncepcie, kánonickoprávne normy a postuláty vrátane noriem a princípov rímskeho práva, ktoré sa neskôr stali pevnou súčasťou spoločného práva (ius commune), označiť len za stredovekú pozitívnoprávnu realitu, keďže na prvom mieste boli, a stále sú, dokonalým systémom právnického myslenia a nevyčerpateľným prameňom hodnôt.[136] Aj tieto závery som sa pokúsil istým spôsobom demonštrovať na historických a pozitívnoprávnych príkladoch poukazujúcich na prínos kánonického práva k výučbe právnej teórie v histórii i súčasnosti.
Autor: Doc. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave,
Katedra rímskeho a cirkevného práva
[1] Bližšie k tejto
problematike pozri BELLOMO, M.: The Common Legal Past of Europe, 1000–1800. Washington : The Catholic University of America Press,
1995, s. XII,
[2] Porov. napríklad NEUBAUER,
Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro
právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 6.
[3] Bližšie k tejto
problematike pozri napríklad KNAPP, V.: Teorie
práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 2 an.
[4] Komplexný objektívny (avšak
miestami až príliš zovšeobecňujúci) pohľad na túto problematiku možno nájsť
v diele WOODS, T. E.: Jak katolická
církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008 (český
preklad); WOODS, T. E.: Ako Katolícka
cirkev budovala západnú civilizáciu. Bratislava: Redemptoristi, 2010
(slovenský preklad).
[5] Organizovaný pokus cisárstva
a Cirkvi o vytvorenie kresťanskej civilizácie našiel v ranom
stredoveku najhlbší odraz predovšetkým v tzv. karolínskej renesancii, teda
v snahách o povznesenie umenia a vzdelanosti podľa vzoru rímskej
civilizácie. Porov. WIEL, C. Van de: History
of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s.
[6] Porov. SCHERER, R. R. von: Handbuch des Kirchenrechtes. Erster
Band. Graz: Verlag von Ulrich Moser's Buchhandlung, 1886, s. 256–257.
[7] Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava:
Dobrá kniha, 1997, s. 217.
[8] Porov. KUMOR, B.: Cirkevné dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s.
125. Samotný názov tohto smeru naznačuje, že nová veda vzišla z potrieb
teologicko-filozofického vyučovania, pričom vecne nadväzovala na vedeckú prácu
dialektikov 11. storočia, respektíve ich odporcov. Porov. BELLOMO, M.: The
Common Legal Past of Europe, 1000-1800.
Washington: The Catholic University of America Press, 1995, s. 181.
[9] Aj Aristotelova (Αριστοτέλης, † 322 pred Kr.) filozofia
preto výrazne prispela k formovaniu novej scholastickej metódy, a to
najmä vďaka Tomášovi Akvinskému (Thomas
Aquinas, † 1274), ktorému sa podarilo reálne prepojiť múdrosť starogréckych
filozofov s kresťanskými pravdami. Keďže filozofia bola v tomto
období zásadne vnímaná ako pomôcka na pochopenie a vysvetlenie teologických
pojmov, bola bežne označovaná aj ako „slúžka teológie“ (ancilla theologiae). Bližšie k tejto problematike pozri
napríklad STÖRIG, H. J.: Malé dějiny
filosofie. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2000, s. 179–181 a 193
an.
[10] Táto metóda bola používaná
tiež pri snahách o urovnanie zdanlivých sporov medzi vedou a vierou
prostredníctvom formálnej logickej dialektickej argumentácie. Vrchol napokon
dosiahla v 12. a 13. storočí v slávnych teologických
i právnických dielach vrcholného stredoveku. Porov. BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I. Praha:
Všehrd, 1946, s. 81. Pri použití scholasticko-dialektickej metódy autor najskôr
zvolí tému, potom predstaví názory oponentov a nakoniec uvedie vlastnú tézu,
ktorú aj zdôvodní. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad KAŠNÝ, J.:
Metoda v kanonickém právu. In Revue
církevního práva. Č. 1 (2007), s. 9.
[11] Porov. TIERNEY, B.: Religion Law and the Growth of
Constitutional Thought, 1150-1650.
Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s.
[12] Práve Graciánovo používanie
historicko-kritickej metódy v sebe prepojilo minulosť, prítomnosť
i budúcnosť, a preto si našlo čoskoro svoje miesto nielen na
rozvíjajúcich sa stredovekých univerzitách, ale aj v praxi cirkevných
súdov. Konkrétny popis svojich spôsobov práce prezentoval autor priamo
v Dekréte. Porov. D. 29–31. Bližšie k tejto problematike pozri KUTTNER,
S.: The Father of the Science of Canon Law. In The Jurist. No. 1 (1941), s. 2–
[13] Porov. ŘÍČAN, R./MOLNÁR, A.: Dvanáct století církevních dějin. Praha:
Kalich, 2008, s. 373; WIEL, C. Van de: History
of Canon Law. Louvain: Peeters Press, 1991, s.
[14] Prvé dve pritom vznikli na
základoch pôvodných katedrálnych škôl, druhé dve na báze neformálneho
stretávania sa učiteľov a študentov. Podobným spôsobom sa etablovali aj univerzity
v Salerne, Padove, Neapole, Montpellieri, Toulouse, Palencii
a Salamanke. Porov. KUMOR, B.: Cirkevné
dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského
stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s. 257.
[15] Parížska univerzita výrazne
napredovala i na pozadí rozhodnutia františkánov (r. 1217) a dominikánov
(r. 1219) o vzdelávaní ich dorastu na nej, pričom väčšinu učiteľských
miest tu obdobne zastávali práve príslušníci uvedených dvoch reholí. Porov.
WIEL, C. Van de: History of Canon Law.
Louvain: Peeters Press, 1991, s. 93.
[16] Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava:
Dobrá kniha, 1997, s. 280–281.
[17] Väčšina učencov sa konkrétne
zhodne v závere, že Bolonská univerzita, založená podľa všetkého už koncom
11. storočia, sa stala najdôležitejším centrom pre výučbu práva minimálne od
roku 1120, pričom toto postavenie si mala udržať až do 16. storočia. Je tak
napríklad preukázané, že počas 13. storočia v Bologni učil každý dôležitý
kánonista. Internacionalizácia Bologne sa zase prejavila najmä v rokoch
1150 až 1250, keď na tamojšej univerzite študovali študenti z celej
Európy. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the
Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope
Gregory IX. History of Medieval Canon
Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s.
125, 216 a 227. Čo sa týka rozvoja právnických štúdií počas tohto obdobia,
anglický právny historik Frederick William Maitland († 1906) uviedol, že od
klasických čias rímskeho práva nebolo v žiadnej inej dobe celkové množstvo
intelektuálnych snáh venované v takom rozsahu právnej vede. Najmä na tomto
pozadí nazval 12. storočie „storočím právnikov“, respektíve „právnickým
storočím“. Bližšie k tejto problematike pozri BERMAN, H.
J.: Law and Revolution. The Formation of
the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s.
[18] Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past
of Europe, 1000-1800. Washington:
The Catholic University of America Press, 1995, s. 40 a 58. Jeden
z najdôležitejších prostriedkov na prežitie rímskeho práva v uvedenom
období predstavovala kánonická textová tradícia, ktorá uchovávala jeho texty až
do času znovuoživenia právnej vedy v 12. storočí. Citácie rôznych častí
Kódexu (Codex Iustinianus, r. 529)
a Inštitúcií (Institutiones
Iustiniani, r. 533) sa tak objavili napríklad po polovici 9. storočia
v severoitalskej zbierke Lex Romana
canonice compta a v Collectio
Anselmo dedicata. Novely (Novellae constitutiones,
r. 534) v podaní kompilácie Epitome
Iuliani sa zase preniesli do kompilácií Collectio
in IX libris, Collectio Veronensis,
Collectio XI partium, ako i do prác
slávnych kánonistov Anselma z Luccy (Anselmus
Lucensis, † 1086) a Iva zo Chartres (Ivo Carnotensis, † 1115). Z dôvodu zachovania nízkeho počtu
raných stredovekých rukopisov týchto kompilácií je ale veľmi ťažké odhaliť
spôsob, akým dochádzalo k tejto osobitej rímskoprávnej recepcii do práva
kánonického. Porov. FOURNIER, P./LeBRAS, G.: Histoire des collections canoniques en Occident: depuis les fausses décrétales jusqu´au
Décret de Gratien. Tome II. Paris: Recueil Sirey, 1932, s. 55–99, 155–163.
[19] Bližšie k tejto problematike
pozri RASHDALL, H.: The Universities
of Europe in the Middle Ages. Vol.
1. Part 1. Oxford: Clarendon Press, 1895.
[20] Porov. BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I.
Praha: Všehrd, 1946, s. 86 an.
[21] Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman,
1995, s. 59–60.
[22] Bližšie k tejto
problematike pozri BUBELOVÁ, K.: Juris utriusque doctor bez znalosti církevního
práva? In JERMANOVÁ, H./MASOPUST, Z. (eds.): Dvacet let poté: Právo ve
víru metamorfóz. Ediční řada Ústavu státu a práva AV ČR. Praha: Aleš
Čeněk, 2010, s. 380–387. Učitelia rímskeho práva používali titul „doktor práv“
od druhej polovice 12. storočia. Spočiatku išlo len o čestný titul
označujúci kohokoľvek, kto vyštudoval právo, pričom až v priebehu 13.
storočia bol uznaný ako osobitná akademická hodnosť. Tí, ktorí dokončili štúdium
kánonického práva, sa zase titulovali ako magister
decretorum, respektíve doctor
decretorum, čo sa postupne presadilo i v praxi a koncom
prvej polovice 13. storočia išlo o obvyklý titul používaný pre
vyštudovaných kánonistov. Touto hodnosťou však mohol disponovať iba ten, kto nielenže
absolvoval kurz štúdií trvajúci obvykle viac než 5 rokov, ale zároveň úspešne
zvládol obe súkromné skúšky a na ne nadväzujúce skúšky verejné. Okrem toho
potom musel zostať prednášať kánonické právo na univerzite, ktorá mu titul
udelila. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the
Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope
Gregory IX. History of Medieval Canon
Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 105.
[23] Porov. HRDINA, A.: Prameny ke studiu kanonického práva.
Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2007, s. 36. Tento
učenec bol od roku 1180 hlavnou postavou bolonskej právnickej vedy a jeho
názory boli bežne citované viacerými aparátmi, glosami i sumami. Bazianus bol
častokrát zamieňaný s právnym romanistom Johannom Bassianom.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa podarilo historičke Annalise
Belloni poskytnúť dostatok argumentov pre tvrdenie, že právnik známy ako „Johannes
Bassianus“ a kánonista „Bazianus“ predstavovali tú istú osobu.
S týmto záverom napokon súhlasil i právny historik Domenico Mafei († 2009). Na druhej
strane kánonista Rudolf Weigand († 1998), presvedčivo argumentoval, že uvedení dvaja
právnici boli v skutočnosti odlišnými osobami. V každom prípade,
práve na príklade kánonistu Baziana je možné pozorovať nastupujúcu romanizáciu
kánonického práva i kánonistiky. Bližšie k tejto polemike pozri HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law.
Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 141. Absolvovanie štúdií obojeho práva bolo považované
v stredovekej spoločnosti za záležitosť najvyššej prestíže, a to
predovšetkým z dôvodu ich značnej časovej i finančnej náročnosti.
Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval
Origins of the Legal Profession: Canonists,
Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 263.
[24] Porov. EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages.
London: Taylor And
Francis, 2002, s. 49.
[25] Už koncom 12. storočia napokon
pápež Inocent III. (Innocentius,
1198–1216) opísal právnikov ako privilegovanú triedu (ordo) v Cirkvi. Porov. X 5,7,12. Štandardná glosa ku
Graciánovmu dekrétu zase potvrdila, že advokáti sú oprávnení k tomu, aby
sa s nimi zaobchádzalo ako s rytiermi, kým iné autority
prehlasovali, že profesori práva s 20-ročnou učiteľskou praxou sú radení
ku grófom, respektíve priamo k vojvodom Porov. Glos. Ord. ad C. 23, c. 5, q. 1.
Niektorí kánonisti zachádzali dokonca tak ďaleko, že doktorom práva, ktorí boli
sudcami na cirkevných súdoch, priznávali právo vyriecť rozsudok exkomunikácie
z pozície klerika. Tento status im mal byť zabezpečený na základe hodnosti
titulu, a to aj napriek tomu, že v ich prípade išlo bežne
o ženatých laikov. Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman, 1995, s. 68–69.
[26] Tento proces začal vo
Francúzskom kráľovstve, potom pokračoval v Anglo-Normanskej ríši
a Sicílii, odkiaľ sa mal rozšíriť do mnohých ďalších regiónov západnej
Európy. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The
Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of
Chicago Press, 2008, s. 283.
[27] Porov. HOBZA, A./TUREČEK, J.: Úvod do církevního práva. Praha :
Všehrd, 1936, s. 143.
[28] Aj týmto spôsobom možno
argumentovať, prečo sa kánonisti začali čoraz viac zaoberať problémami právnej
filozofie a jurisprudencie práve v tomto období. Bližšie k tejto
problematike pozri BRUNDAGE, J. A.: Medieval
Canon Law. London: Longman, 1995, s. 153.
[29] V nadväznosti na tento
vývoj nie je prekvapujúce, že počas 15. a raného 16. storočia sa stávali
biskupmi, kardinálmi, dokonca i pápežmi práve kánonisti. Ich dominanciu
v Rímskej kúrii (curia Romana)
i diecéznych kúriách po celom kresťanskom Západe pritom neohrozila ani
protestantská reformácia. Porov. BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of
Chicago Press, 2008, s. 166.
[30] Na druhej strane o tom,
že Cirkev to s láskou k rímskemu právu nepreháňala, svedčí okrem
iného i dekretália pápeža Honoria III. (1216–1227) s názvom Super speculam z roku 1219 (X
5,33,28), ktorá zakazovala výučbu rímskeho práva v celom Paríži
a jeho okolí. Toto nariadenie bolo v roku 1254 potvrdené aj pápežom
Inocentom IV. (1243–1254) a v roku 1307 modifikované Klementom V. (Clemens, 1305–1314). Táto dekretália
zároveň zakazovala všetkým svetským kňazom a rehoľným klerikom, rovnako
ako komukoľvek inému, kto držal cirkevné benefíciá, študovať v Paríži
medicínu (scientiae lucrativae).
Porov. HOVE, A. van: Commentarium
Lovaniense in Codicem Iuris Canonici. Volumen I. Tomus I. Michliniae–Romae:
H. Dessain, 1945, s. 466. Pápežovým pôvodným zámerom bolo zrejme zvýšenie
prestíže a atraktívnosti teologických štúdií, obzvlášť na slávnej
parížskej teologickej fakulte. Študenti totiž pred koncom 12. storočia bežne
opúšťali štúdium umenia a teológie za účelom lukratívnejších právnických
a lekárskych štúdií. Tí, čo sa tak chceli stať v Paríži kánonistami,
museli absolvovať civilnoprávne štúdiá niekde inde, obvykle na univerzite
v Orléans (Aurelianum, Cenabum). Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters
Press, 1991, s. 131. Ďalší z dôvodov pre vydanie Super speculam mohol prameniť v skutočnosti, že francúzska
teologická škola v tom čase až príliš často v teologickej
argumentácii odkazovala na rímskoprávne texty. V každom prípade, rímske
právo prestalo byť na základe Honoriovho nariadenia v Paríži vyučované. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The
History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to
the Decretals of Pope Gregory IX. History
of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America
Press, 2008, s. 101, 114, 208, 237,
[31] Za účelom oboznamovania sa
s matériou rímskeho práva študentmi kánonického práva boli tiež
zostavované osobitné manuály, z ktorých najznámejším sa stalo dielo Liber pauperum od právnika Vacaria († okolo r. 1200).
O vzájomnej praktickej závislosti a prepojenosti oboch vedných
odborov vypovedá i skutočnosť, že obdobné manuály obsahujúce základy
kánonického práva boli spisované pre študentov práva rímskeho. Porov. BRUNDAGE,
J. A.: The Medieval Origins of the Legal
Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s. 234.
Čo sa týka príručiek k ostatným odvetviam sekulárneho práva, tie sa začali
objavovať až oveľa neskôr a v kvantite i kvalite neboli s právnickou
literatúrou produkovanou kánonistami a romanistami absolútne porovnateľné.
Porov. BERMAN, H. J.: Law
and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition. London:
Harvard University Press, 1983, s. 274.
[32] Porov. HARTMANN,
W./PENNINGTON K. (eds.): The History of
Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to
the Decretals of Pope Gregory IX. History
of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America
Press, 2008, s.
[33] Takýmto spôsobom sa napokon
vyjadril i kánonista Hostiensis († 1271), ktorý prezentoval, že civilné a kánonické
právo predstavujú jeden celok s teológiou. Teologické koncepcie, ktoré sa premietali
do práva, boli badateľné tiež v úvahách o Ježišovi Kristovi ako
najvyššom advokátovi, ktorý hovorí „za ľudstvo“ pred Otcom, a to dokonca
bez uplatňovania si nároku na odmenu. Cirkevný Otec Ambróz (Aurelius Ambrosius, † 397) v tejto
súvislosti zase pripomenul, že Kristus je našim advokátom denne (Cotidie advocatus pro nobis est apud Patrem),
pretože naše priestupky opakujeme každodenne a naša kauza nie je nikdy
úplne uzavretá. Porov. De Jac. 1,6,21. V právnickej terminológii bol ako
advokát ponímaný aj Duch Svätý (Spiritus
Sanctus), ktorého vyslal ľuďom Boh Otec, aby ich učil a prebýval spolu
s nimi (1Jn 2,1). Bližšie k tejto problematike pozri EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages.
London: Taylor And
Francis, 2002, s. 52–53,
[34] Porov. HARTMANN,
W./PENNINGTON K. (eds.): The History of
Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to
the Decretals of Pope Gregory IX. History
of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America
Press, 2008, s. 18.
[35] COPPENS, E. C. C.:
L´interprétation analogique des termes de droit romain en droit canonique
médiéval. In Actes du colloque
Terminologie de la vie intellectuelle au Moyen Âge. Turnhout: Brepols,
1988, s. 54–64. Ako príklad možno v tomto ohľade spomenúť normu
ustanovujúcu požiadavky na výkon profesie kánonistu, ktorá bola prebraná
z rímskeho justiniánskeho práva. Podľa nej mali byť muži vykonávajúci
kánonickoprávnu prax slobodní, katolíci a mali pochádzať
z legitímneho manželstva. Okrem toho nemohli byť hluchí, hlúpi, slepí
alebo zlej povesti (infamis). Porov.
Ulp. D 3,1,1,3; Paul. 3,1,4; Paul. 3,3,41 a Ulp. 50,17,2. Bližšie
k tejto problematike pozri BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of
Chicago Press, 2008, s. 119. Práve obnova rímskeho práva v období
vrcholného stredoveku tak opätovne posilnila tradičné sklony kánonistov hľadať v princípoch
a normách rímskeho práva idey, ktoré by mohli byť aplikované na vyriešenie
kánonickoprávnych problémov. I keď však bolo rímske právo Cirkvou od dávna
používané kedykoľvek, keď nebolo možné kauzu vyriešiť za pomoci
cirkevnoprávnych noriem, za formálny začiatok jeho subsidiárnej platnosti
v práve kánonickom možno označiť až dekretáliu pápeža Lucia III.
(1181–1185) s názvom Intelleximus. Tá
nariaďovala používať rímske právo v konkrétnom prípade tam, kde „...
kánony nič nestanovia“ (nihil... sit in canonibus definitum). Keďže táto
dekretália bola neskôr zahrnutá aj do spomenutej zbierky Liber extra, ako súčasť súboru Corpus
iuris canonici, na kresťanskom Západe napokon platila až do nadobudnutia
účinnosti prvého Kódexu kánonického práva v roku 1918 (Codex iuris canonici anno 1917). Jej
význam nielen pre cirkevné právo, ale tiež právo svetské, je nevyhnutné vidieť
najmä vo svetle širokého používania kánonického práva v právnej vede i
praxi. Porov. PEJŠKA, J.: Cirkevní právo
I. Ústavní právo cirkevní.
Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 22–23.
[36] Postupne sa tiež začali
objavovať systematické spisy stručného rozsahu, oddelené od textu právnych
zbierok, ktoré sa najčastejšie nazývali ako „sumy“ (summae). Glosy a sumy boli zostavované, okrem Graciánovho
dekrétu, taktiež k ďalším neskorším kánonickoprávnym kompiláciám. Bližšie
k tejto problematike pozri SCHERER, R. R. von: Handbuch des Kirchenrechtes. Erster Band. Graz: Verlag von Ulrich
Moser's Buchhandlung, 1886, s. 254n.
[37] Raným univerzitám totiž
prepožičiavali množstvo privilégií, vrátane garancie nezávislosti na
partikulárnych autoritách (studia
privilegiata), výlučne pápeži a cisári. Takéto výsady zohrávali
významnú úlohu, keďže podporovali šírenie vzdelanosti a myšlienku
medzinárodnej vedeckej komunity. V rámci zaručenej autonómie disponovali
univerzity právom voľby rektora, vlastným súdnictvom (privilegium conservatorium), samosprávou, oslobodením od daní,
zabezpečením osobnej bezpečnosti pre profesorov i študentov, právom udeľovať
akademické hodnosti vrátane dôležitého práva oslobodiť študujúci klérus od
povinnosti rezidencie. Právne uznanie Cirkvou i štátom za samostatné
korporácie však univerzity získali až v priebehu 13. storočia. Porov.
BRUNDAGE, J. A.: The Medieval Origins of
the Legal Profession: Canonists, Civilians, and Courts. Chicago: The University of Chicago Press, 2008, s.
270–271. Akceptovanie školy ako univerzity pritom spočiatku patrilo
predovšetkým k úlohám pápežov, ktorí univerzity zriaďovali i hmotne
podporovali. Profesori univerzít žili z prebend (najmä kapitulných)
patriacich Cirkvi a študentom boli zase poskytované viaceré výhody náležiace
kňazskému stavu. O spätosti Cirkvi a náboženstva s univerzitami
hovorí tiež norma, podľa ktorej museli mať všetci učitelia v kláštorných
školách, vrátane profesorov na univerzitách (s výnimkou lekárskych fakúlt), aspoň
nižšie svätenia. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the
Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope
Gregory IX. History of Medieval Canon
Law. Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 111. Od 13. a 14. storočia začali zakladať univerzity aj svetskí
panovníci a mestá, na základe čoho dochádzalo k postupnému odpútavaniu
univerzít od cirkevného vplyvu. V 14. storočí vznikli ďalšie známe
univerzity v Prahe, Krakove, Viedni, Pécsi (Quinque Ecclesiae, Päťkostolie), Heidelbergu a Kolíne. Ako je
všeobecne známe, prvou univerzitou na území Slovenska sa stala v 15.
storočí Universitas (Academia) Istropolitana, založená v roku 1465 uhorským kráľom Matejom
I. Korvínom (Matthias Corvinus, 1458–1490).
Do obdobia reformácie bolo napokon založených spolu 81 univerzít. Z nich
malo 33 pápežskú zakladaciu listinu, 15 cisársku alebo kráľovskú, 22 obe
a 13 nemalo žiadnu. Porov. WOODS, T. E.: Jak katolická církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis,
2008, s. 43.
[38] Podľa viacerých bádateľov však
v kánonickoprávnych akademických štúdiách dosiahla
Bolonská univerzita monopol, ktorý vo viacerých ohľadoch
paralyzoval iné centrá, až po akceptovaní glosátorsko-kompilátorskej práce ku
Graciánovmu dekrétu zostavenej v rozmedzí rokov 1215 až 1218 učencom
Johannom Teutonicom (Johannes
Zemeca, † 1245), za Glossa
ordinaria. Porov. HARTMANN, W./PENNINGTON K. (eds.): The History of Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to the Decretals of Pope Gregory IX. History of Medieval Canon Law.
Washington: The Catholic University of America Press, 2008, s. 210.
[39] Porov. WIEL, C. Van de: History of Canon Law. Louvain: Peeters
Press, 1991, s. 116 an.
[40] Porov. KUMOR, B.: Cirkevné dejiny 3. Zlaté obdobie kresťanského stredoveku. Levoča: Polypress, 2001, s.
36 a 127–
[41] Ako zaujímavosť možno uviesť,
že aj cisári Svätej rímskej ríše (Sacrum imperium
Romanum) pokračovali vo vytváraní cisárskeho, teda rímskeho, respektíve
rímsko-nemeckého práva. Ich predpisy boli ale len veľmi ojedinele vtedajšími
romanistami vkladané do súboru zbierok justiniánskeho práva. Ako výnimočné
príklady možno v tomto ohľade spomenúť konštitúciu Habita Fridricha I. Barbarossu (Fridericus,
1152/1155–1190), niekoľko zákonov o heréze Fridricha II. (1212/1220–1250),
a celý text lombardskej kompilácie Consuetudines
feudorum (Libri feudorum), ktorá
obdobne obsahovala viaceré imperiálne zákony a poskytla materiál
k obohateniu zbierky justiniánskych Noviel. Porov. BELLOMO, M.: The Common Legal Past
of Europe, 1000-1800. Washington:
The Catholic University of America Press, 1995, s.
[42] Porov. PEJŠKA, J.: Církevní právo I. Ústavní právo církevní. Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 23.
[43] BUŠEK, V.: Učebnice dějin práva církevního I.
Praha: Všehrd, 1946, s. 89.
[44] Keďže tieto boli publikované
spolu s oboma zbierkami, majú povahu zákona. Viacero kánonistov však zastáva
názor, že v ich prípade nešlo o zákony, keďže boli k obom kompiláciám
iba jednoducho pripojené a nestali sa teda súčasťou ich normatívneho
textu. Bližšie k tejto problematike pozri napríklad HRDINA, A.: Prameny ke studiu kanonického práva.
Plze : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2007, s. 63–69 a KINCL,
J.: Dicta et regulae iuris aneb právnické
mudrosloví latinské. Praha: Karolinum, 1990. Podľa platného Kódexu
kánonického práva má byť právne relevantný prípad – ak nie je upravený zákonom
alebo právnou obyčajou – rozhodnutý mimo iného za použitia právnych zásad, t.j.
per analogiam iuris. Porov. kán. 19
CIC 1983. I dnes sa teda siaha k právnym regulám obsiahnutých
v uvedených zbierkach. Túto skutočnosť potvrdzujú i renomované komentáre
ku Kódexu kánonického práva, ktoré uvádzajú, že pod „všeobecnými zásadami
práva“ treba v kánonickom práve rozumieť predovšetkým reagulae iuris oboch stredovekých zbierok. V podstate tak
v tomto prípade ide o doplnenie zákona per
analogiam iuris, ktoré môžeme využiť v prípade potreby vyriešiť určitý
právne relevantný prípad, ktorý nie je upravený ani zákonom ani právnou
obyčajou. Porov. HRDINA, I. A.: 700 let
od promulgace sbírky dekretálů Bonifáce VIII. In Revue církevního práva. Č. 1 (2000), s. 47–55.
[45] Z najvýznamnejších zásad
zachytených v zbierke Liber sextus
možno spomenúť najmä: Regula II: Possessor
malae fidei ullo tempore non praescribit (V preklade: „Zlomyseľný držiteľ
nikdy nemôže vydržať“); Regula VI: Nemo
potest ad impossibili obligari (V preklade: „Nik nemôže byť viazaný
k nemožnosti“); Regula XI: Cum sunt
partium iura obscura, reo favendum
est potius, quam actori (V
preklade: „Keď sú práva stránok nejasné, skôr treba byť priaznivý
k obvinenému ako k žalobcovi“); Regula XII: In iudiciis non est acceptio personarum habenda (V preklade: „V
súdnych konaniach nemá mať miesto uprednostňovanie osôb“); Regula XIII: Ignorantia facti non iuris excusat (V
preklade: „Ospravedlňuje skutková neznalosť, nie právna“); Regula XV: Odia restringi, et favores convenit ampliari (V preklade: „Vhodné je nepriaznivé
zužovať, prospešné rozširovať“); Regula XXIII: Sine culpa, nisi subsit causa,
non est aliquis puniendus (V preklade:
„Nikto nemá byť trestaný bez viny, ak neexistuje na to dôvod“); Regula XXV: Mora sua cuilibet est nociva (V
preklade: „Oneskorenie škodí komukoľvek“); Regula XXXIV: Generi per speciem derogatur (V preklade: „To, čo je všeobecné, sa
ruší osobitným“); Regula XLII: Accessorium
naturam sequi congruit principalis (V preklade: „To, čo je pridané,
prirodzene nasleduje podstatu“); Regula XLVII: Praesumitur ignorantia, ubi
scientia non probatur (V preklade: „Tam, kde nie je dokázaná vedomosť,
predpokladá sa nevedomosť“); Regula XLIX: In
poenis benignior est interpretatio facienda (V preklade: „Keď ide
o tresty, má sa robiť láskavejší výklad“); Regula LIV: Qui prior est tempore, potior est iure (V preklade: „Kto je
prvší v čase, je silnejší v práve“); Regula LVIII: Non est obligatorium contra bonos mores
praestitum iuramentum (V preklade: „Nezaväzuje prísaha proti dobrým
mravom“); Regula LX: Non est in mora,
qui potest exceptione legitima se tueri
(V preklade: „Nie je v omeškaní ten, kto sa môže brániť zákonnou námietkou“);
Regula LXX: In alternativis electoris est
electio, et sufficit alterum
adimpleri (V preklade: „Pri alternatívnych záväzkoch je úlohou vyberajúceho
vybrať si a stačí splniť jeden z nich“); Regula LXXIV: Quod alicui gratiose conceditur, trahi non debet ab aliis in exemplum (V
preklade: „Čo sa niekomu dáva ako milosť, nesmú brať iní za príklad“); Regula
LXXIX: Nemo potest plus iuris transferre
in alium, quam sibi competere
dignoscatur (V preklade: „Nikto nemôže na iného preniesť viac práva, ako sa
mu priznáva“); Regula LXXXV: Contractus
ex conventione legem accipere dignoscuntur (V preklade: „Má sa za to, že
zmluvy sa stávajú záväznými na základe dohody“). Bližšie k tejto
problematike pozri FILO, V.: Kánonické
právo. Úvod a prvá kniha.
Bratislava: Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK, 1997, s. 158–167.
[46] Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer,
2015, s. 179–189.
[47] Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ,
G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 10 an.
[48] K slovenskému prekladu
bližšie pozri BLAHO, P.: Justiniánske
Inštitúcie. Corpus iuris civilis.
Bratislava : Iura edition, 2000. Podobným spôsobom však mohol byť používaný
i titul poslednej knihy justiniánskych Digest (Digesta seu Pandectae Iustiniani) z roku 533 s názvom De verborum significatione. Bližšie ku
kvalitnému slovenskému prekladu pozri Digesta.
Liber 50, titulus 16: De verborum
significatione (pars prima) = 50.
kniha, 16. titul: O význame slov (1. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1:
Iustiniani Digesta pripravujú: Peter
Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue.
Roč. 69 (2017), č. 6–7, s. 924–937; Digesta.
Liber 50, titulus 16: De verborum
significatione (pars secunda) =
50. kniha, 16. titul: O význame slov (2. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1:
Iustiniani Digesta pripravujú: Peter
Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue.
Roč. 69 (2017), č. 8–9, s. 1104–1114; Digesta.
Liber 50, titulus 16: De verborum
significatione (pars tertia) =
50. kniha, 16. titul: O význame slov (3. časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1:
Iustiniani Digesta pripravujú: Peter
Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue.
Roč. 69 (2017), č. 10, s. 1263–1277. Digesta.
Liber 50, titulus 16: De verborum
significatione (pars reliqua) =
50. kniha, 16. titul: O význame slov (posledná časť). Z latinského originálu Corpus iuris civilis. Vol. 1:
Iustiniani Digesta pripravujú: Peter
Mach, Nicol Sipekiová. In Justičná revue.
Roč. 69 (2017), č. 12, s. 1530–1546.
[49] Graciánov dekrét nebol len
najväčšou zbierkou kánonického práva tých čias, ale rozsiahlym spôsobom
reflektoval taktiež vtedajšiu cirkevnoprávnu jurisprudenciu. Po viac ako 60
rokov napokon zamestnával mysle najlepších právnikov, ktorí sa venovali
vysvetľovaniu, elaborovaniu a interpretovaniu len tejto zbierky. Aj keď na
prelome 12. až 13. storočia pritiahli pozornosť kánonistov zbierky pápežských
dekretálií (zachytené najmä v Quinque
compilationes antiquae), Dekrét zostal pevnou a neoddeliteľnou súčasť
systému kánonického práva a túto pozíciu si udržal prakticky až do roku
1918, keď nadobudol účinnosť prvý Kódex kánonického práva. Porov. BALDWIN, J.
W.: The Medieval Theories of the Just Price: Romanists, Canonists, and
Theologians in the Twelfth and Thirteenth Centuries. In Transactions of the American Philosophical Society. New Series. Vol. 49 (1959), No. 4, s.
35. Ako už bolo naznačené, Gracián spracoval svoje dielo za použitia
scholastikmi rozvinutej vedeckej historicko-kritickej metódy, ktorá bola
v súvislosti s oživením štúdií a vedy rímskeho práva používaná
aj pri práci s rímskoprávnymi textami. Z prác scholastikov
aplikujúcich podobnú scholasticko-dialektickú metódu (correlatio – concordia)
na teologické i teologicko-právne otázky by sme mohli spomenúť najmä spis
Bernolda z Kostnice (Bernoldus
Constantiensis, † 1100) De
excommunicatis vitandis z obdobia po roku
[50] Ako zaujímavosť možno uviesť,
že Gracián v tejto časti svojho diela rozsiahle čerpal poznatky zo
slávnej ranostredovekej encyklopédie Etymologiae
sive Originum libri XX (Etymológie) spísanej posledným západným cirkevným
Otcom Izidorom zo Sevilly (Isidorus
Hispalensis, † 636) patriacim zároveň k uznávaným stredovekým
encyklopedistom. Bližšie k životopisu Izidora zo Sevilly a ponímaniu
práva v jeho diele pozri napríklad O’LOUGHLIN, T.: Isidore's Hermeneutics:
the Codification of the Tradition. In TOOM, T. (ed.): Patristic Theories of Biblical Interpretation. The Latin Fathers. Cambridge: Cambridge University Press, 2016, s.
206n. K základnému rozdeleniu práva v jeho spise bližšie pozri
PIZZORNI, R. M.: Il diritto naturale
dalle origini a S. Tommaso d'Aquino: saggio storico-critico. Bologna: Edizioni Studio Domenicano, 2000, s. 2801.
K českému prekladu právnických pasáží jeho diela bližšie pozri ISIDOR ZE
SEVILLY: Etymologiae V. Etymologie V. Překlad,
úvod a poznámky: Lenka Blechová. Praha: Oikoymenh, 2003. Ku kvalitnej edícii tohto spisu pozri napríklad
LIDSAY, W. M.: Isidori Hispalensis
episcopi Etymologiarum sive Originum libri XX. Oxford: Oxford University
Press, 1911.
[51] Porov. KUBŮ, L./HUNGR,
P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha:
Linde, 2007, s. 18–20.
[52] Nepostupuje tu však
systematicky, ale prechádza z jednej otázky na druhú, takže o tom istom
predmete pojednáva bežne aj na viacerých od seba značne vzdialených miestach.
Porov. FILO, V.: Stručný úvod do
Graciánovho dekrétu. Bratislava: Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta UK,
1997, s. 8.
[53] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 18 an.
[54] Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ,
G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 24 an.
[55] Porov. D. 4, c. 1.
[56] Porov. D. 7, d. a. c. 1; D. 7,
c. 1 a D. 8, c. 1.
[57] Porov. D. 1, c. 2. Bližšie
k tejto problematike z hľadiska modernej právnej teórie pozri
HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva.
Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 26.
[58] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 28n.
[59] Porov. D. 9, c. 1.
[60] Tieto myšlienky rozvinul už na
konci staroveku pápež Geláz I. (Gelasius,
492–496), ktorý v roku 494 v liste cisárovi Anastáziovi I. (Anastasius, 491–518) prezentoval myšlienku
sv. Augustína o dvoch vládach na zemi – auctoritas sacra pontificum et regalis potestas, t.j. svätá moc
biskupov a kráľovská moc. Závery pápeža Geláza I. viedli ku vzniku teórie
o dvoch mečoch, ktorá bola vystavaná na princípe zvrchovanosti
oboch mocí a nezávislosti jednej na druhej. Ťažisko však malo spočívať
v moci duchovnej, keďže pápeži museli skladať účet Bohu aj za svetských
panovníkov. Bližšie k tejto problematike pozri FRANZEN, A. Malé dějiny církve. 3. vyd. Kostelní
Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2006, s.
[61] Porov. HARVÁNEK, J.
a kol.: Teorie práva. Brno:
Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 34 an.
[62] Porov. RAPP, F.: Svatá říše římská národa německého. Od Oty Velikého po Karla V. Praha –
Litomyšl : Paseka, 2007, s. 109 an.
[63] Porov. D. 10, c. 1. Toto
ustanovenie rozviedol slovami, že cisárovi ani žiadnemu ochrancovi viery nie je
dovolené, aby sa odvažoval konať čokoľvek proti Božím prikázaniam, ani
čokoľvek, čo by išlo proti pravidlám Evanjelia, prorokov alebo apoštolov.
Porov. D. 10, c. 2. Zároveň však zdôraznil, že zákony svetských zákonodarcov sa
smú prijímať na pomoc Cirkvi, pričom každý dobrý zákon nimi vydaný má byť
chránený aj cirkevnou autoritou. Porov. D. 10, c. 7 a 9.
[64] K tomuto pojmu
z hľadiska právnej teórie pozri napríklad NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie
práva. In Časopis pro právní a státní
vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 16–17 a BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ,
G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 17.
[65] Porov. D. 4, c. 2; D. 1, c. 7;
D. 8, c. 2; D. 9, c. 1; D. 5, d. a. c. 1; D. 8, d. a. c. 2; D. 8, c.
[66] Porov. D. 1, c. 6.
[67] V súlade s nimi mala
Cirkev predstavovať jednu obec (Ecclesia
universalis), na čele ktorej stojí Kristus. V nej sa potom nachádzal
dvojaký ľud (klerici a laici), dvojaký život (duchovný a telesný),
dvojaká vláda (duchovenstvo a kráľovstvo) a dvojaká vládna moc (Božská
a ľudská). Porov. DOLINSKÝ, J.: Dejiny
Cirkvi. Druhý diel. Stredovek. Bratislava: Dobrá kniha, 1997,
s.
[68] Ako už bolo spomenuté,
stredovekí kánonisti neboli len špekulatívnymi mysliteľmi, ale boli mužmi činu.
Ich úlohou bolo totiž aplikovať kresťanské základné princípy na záležitosti
každodenného života, snažiac sa tak v plnej miere dosiahnuť zhodu medzi
teóriou a praxou a urobiť teóriu praktickou pre život. Ich doménou sa
pritom stalo právo, ktoré bolo ideálnym nástrojom pre premostenie ríše
myšlienok a praxe. Ako bolo v tom čase nie raz vyjadrené „... ideálom
zlatého veku kánonistov bolo vytvoriť fungujúcu realitu Kráľovstva Božieho na
zemi“. Porov. SMITH, A. L.: Church and
State in the Middle Ages. Oxford: Clarendon Press, 1913, s. 51. Ako
zaujímavosť možno uviesť, že popri postulátoch sv. Augustína boli aj v tom
čase akceptované závery o tom, že najideálnejšie pozemské spoločenské
zriadenie predstavovala prvotná Cirkev. Na tomto pozadí boli ideály
pneumatickej demokracie bežne napodobňované, k čomu dochádzalo najmä
v období novoveku. V tomto ohľade možno spomenúť najmä tzv. indiánske
redukcie (reducciones de indios), ktoré
predstavovali slobodné osady vystavané na zásadách všeobecnej rovnosti a spoločného
užívania majetku, formálne nepodliehajúce nijakej svetskej vrchnosti. Tie
dovolil jezuitom zakladať španielsky i portugalský kráľ Filip III.
Habsburský (1598–1621). Bližšie k tejto problematike pozri BOFF, L./BEY,
H. von der: Kolumbus v reťaziach.
Krištof Kolumbus a františkánska
utópia v Latinskej Amerike. Bratislava : Serafín, 2006, s. 74n; CHARLEVOIX,
P.-F. X. de: Paraguay v době
jezuitských redukcí. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2008
a KOMOROVSKÝ, J.: Boží štát v pralesoch
a savanách Paraguaja. Realizácia
utópie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2007.
[69] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK,
J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé,
přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 277 an.
[70] Porov. D. 4, c. 2.
[71] Porov. D. 1, c. 5.
[72] Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer,
2015, s. 99n.
[73] Porov. D. 1, c. 3 a 5.
Gracián okrem toho zdôraznil, že zvyk je nedotknuteľný len za tých okolností,
ak neprestupuje ľudské nariadenia alebo posvätné kánony. Porov. D. 11, c. 5.
V nadväznosti na to apeloval, aby sa dodržiavali zvyky, ktoré neurážajú
vieru, keďže boli odovzdané od predchádzajúcich generácií. Porov. D. 12, c. 4.
O tom, že tento prameň disponoval patričnou autoritou vypovedá jeho záver,
že čokoľvek, čo je proti dlhodobému zvyku má byť zrušené. Porov. D. 12, c. 7.
O tom však, že ani zvyk nemohol byť uplatnený za každých okolností hovorí
jeho výrok, že obyčaj si treba vážiť menej, než pravdu a rozum. Porov. D.
8, c. 4.
[74] Porov. D. 10, c. 12 a 13.
[75] Porov. napríklad D. 17, c. 1.
[76] Porov. RITTNER, E.: Církevní právo katolické. Praha:
Právnická jednota, 1887, s. 17.
[77] Porov. PEJŠKA, J.: Církevní právo I. Ústavní právo cirkevní. Semily: Nákladem vlastním, 1932, s. 24.
[78] Porov. MICHAL, J.: Dějiny pramenů poznání kanonického práva
s přihlédnutím k dějinám práva římského. Praha: Ústřední církevní
nakladatelství, 1967, s. 47.
[79] Porov. NEUBAUER, Z.: Weyrova
teorie práva. In Časopis pro právní
a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 7.
[80] Porov. D. 3, c. 2.
[81] Porov. D. 9, c.
[82] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007,
s. 236an.
[83] Porov. D. 5, d. a. c. 1.
[84] Porov. D. 4, d. p. c. 3.
[85] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 255 an.
[86] Porov. D. 3, c. 4.
[87] Charakteristickým rysom jeho
diela bola totiž i autorova praktická múdrosť, celkom zrejmá najmä
z rozsiahleho aplikovania princípu kánonickej miernosti, ktorý bol
v príkrom rozpore s formalizmom, odvolávajúcim sa stroho len na slovo
zákona. Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London: Longman,
1995, s. 48.
[88] Porov. D. 14, c. 1 a 2.
[89] Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ,
G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 106 an.
[90] Porov. D. 3, d. p. c. 2.
[91] Porov. D. 3, c. 3.
[92] Bližšie k tejto
problematike pozri napríklad NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu.
Roč. 20 (1937), č. 2, s. 15–16.
[93] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK,
J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé,
přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 143 an.
[94] Porov. KUBŮ, L./HUNGR,
P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha:
Linde, 2007, s. 36–37.
[95] K vynikajúcemu
teoretickoprávnemu pojednaniu o kánonickom práve bližšie pozri HRDINA, A.:
Kanonické právo. Praha: Eurolex
Bohemia, 2002, s. 62 an. Na predmetoch Kánonické právo I i Kánonické
právo II študentom odporúčam najmä učebnicu od doc. Matúša Nemca, a to či
už v pôvodnom vydaní z roku 200, alebo v doplnenom
a prepracovanom vydaní z roku 2006. Porov. NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava:
Iura edition,
[96] Porov. TRETERA, J. R.: Církevní právo. Praha: Jan Krigl
nakladatelství, 1993, s. 12–13.
[97] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007,
s. 215 an.
[98] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 15 an.
[99] Porov. HARVÁNEK, J.
a kol.: Teorie práva. Brno:
Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 47 an.
[100] Porov. HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia,
2002, s. 197–198.
[101] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 100 an.
[102] Porov. cann. 111–112 CIC
[103] Porov. can. 1752 CIC 1983.
[104] Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA,
P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007,
s. 55–56.
[105] Porov. WEYR, F.: Teorie práva. Praha: Wolters Kluwer,
2015, s. 204–212.
[106] Bližšie k tejto
problematike pozri NEUBAUER, Z.: Weyrova teorie práva. In Časopis pro právní a státní vědu. Roč. 20 (1937), č. 2, s. 10.
[107] V takomto prípade kánonické
právo týmto normám, ponímaním ako tzv. leges
canonizatae, priznáva zásadne rovnakú právnu silu ako svojim vlastným
predpisom. Porov. HRDINA, A.: Kanonické
právo. Praha: Eurolex Bohemia, 2002, s. 72. Ako sme už naznačili,
kánonickoprávnym prameňom sa môžu stať za pomoci materiálnej recepcie, keď sú
normy civilného práva zákonným spôsobom prevzaté, t.j. recipované do
kánonického práva, čím sa stávajú jeho súčasťou. Druhou možnosťou je inštitút
formálnej recepcie, keď normy kánonického práva len odkazujú na právny poriadok
štátu, čím pripúšťajú aplikáciu príslušných noriem civilného práva. Tie však
musia byť v súlade s normami, ktoré sa týkajú podstatných
záležitostí, súhlasiť s normami Božieho práva a musí byť tiež splnená
podmienka neexistencie osobitnej kánonickoprávnej úpravy. Ako príklad by sme
mohli v tomto ohľade uviesť kánon 197 platného Kódexu kánonického práva,
ktorý recipoval inštitút premlčania ako spôsobu nadobudnutia alebo straty
subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od záväzkov. Porov. can. 197 CIC
1983.
[108] Bližšie k tejto
problematike pozri napríklad KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA, P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007, s. 185 an.
[109] Porov. HRDINA, A.: Kanonické právo. Praha: Eurolex Bohemia,
2002, s. 77.
[110] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007,
s. 88 an.
[111] Porov. JÚDA, V.: Teória práva. Banská Bystrica: Právnická
fakulta UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 16–17 a BOGUSZAK, J./ČAPEK,
J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé,
přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 20.
[112] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie PF Univerzity Komenského, 2001, s. 209.
[113] Porov. KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995,
s. 34 a WEYR, F.: Teorie práva.
Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 48. Z kánonickoprávneho hľadiska som sa
touto problematikou bližšie zaoberal VLADÁR, V.: Hodnota tradície
v kánonickom práve. In Studia
theologica. Roč. 15 (2013), č. 3, s. 43–62.
[114] Porov. HARVÁNEK, J. a kol.:
Teorie práva. Brno: Masarykova
univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 255 an.
[115] V origináli: Praeter casus hac vel aliis legibus statutos,
divinae vel canonicae legis externa
violatio tunc tantum potest iusta quidem poena puniri, cum specialis violationis gravitas punitionem postulat, et necessitas urget scandala praeveniendi
vel reparandi. V preklade: „Okrem prípadov stanovených v tomto zákone
alebo v iných zákonoch za vonkajšie porušenie Božského alebo kánonického zákona
možno totiž len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť
porušenia vyžaduje potrestanie a nalieha nevyhnutnosť, aby sa pohoršeniam
predišlo alebo sa napravili“. Porov. can. 1399 CIC 1983.
[116] Porov. KUBŮ, L./HUNGR, P./OSINA,
P.: Teorie práva. Praha: Linde, 2007,
s. 142 an. Osobitne zaujímavými sú najmä tzv. samočinné tresty (poenae latae sententiae), ktorých účinky
nastupujú okamihom spáchania deliktu (ipso
iure et ipso facto), alebo cenzúry (censurae),
ktorých hlavným cieľom je polepšenie páchateľa, pričom ten má v prípade
splnenia tejto požiadavky na odpustenie trestu dokonca právny nárok. Bližšie
k tejto problematike pozri napríklad NEMEC, M.: Základy kánonického práva. Bratislava: Iura edition, 2006, s.
168–169.
[117] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK,
J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé,
přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 90n.
[118] Porov. JÚDA, V.: Teória práva. Banská Bystrica: Právnická
fakulta UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 69–71.
[119] Porov. GERLOCH, A.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007,
s. 153 an.
[120] Porov. BRÖSTL, A./DOBROVIČOVÁ,
G./KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2007, s. 89 an.
[121] Porov. BOGUSZAK, J./ČAPEK,
J./GERLOCH, A.: Teorie práva. Druhé,
přepracované vydání. Praha: Eurolex Bohamia, 2004, s. 115 an.
[122] Porov. HARVÁNEK, J. a kol.:
Teorie práva. Brno: Masarykova
univerzita, Právnická fakulta, 1998, s. 165 an.
[123] Porov. cann. 1 a 12 CIC
1917 a 11 CIC 1983.
[124] Porov. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské
oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2001, s. 295 an.
[125] Porov. can. 17 CIC 1983.
[126] Porov. can. 18 CIC 1983. Bližšie
k tejto problematike pozri KNAPP, V.: Teorie
práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 170–173.
[127] Porov. RUFFINI, F.: L'actio spolii – studio storico-giuridico.
Torino: Fratelli
Bocca, 1889, s.
[128] Porov. C. 2, q. 1, c. 7; C.
2, q. 1, c.
[129] Porov. BERMAN,
H. J.: Law and Revolution. The Formation
of the Western Legal Tradition. London: Harvard University Press, 1983, s.
218–
[130] Tieto koncepcie začali vo
svetskej spoločnosti vystupovať do popredia v priebehu 13. a 14.
storočia a z cirkevného hľadiska sa prejavili najmä v snahách
o podriadenie pápežstva autorite ekumenického koncilu (tzv. „konciliárne“
alebo „konciliaristické hnutie“). Porov. BELLOMO, M.:
The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic
University of America Press, 1995, s. 108. V uvedených
súvislostiach možno uviesť, že už kánonista Laurentius († 1248) nachádzal
prameň zákonodarnej autority vo vôli kniežaťa, ktorú oddelil od rozumnosti, čím
položil intelektuálny základ pre neskôr rozvinutú voluntaristickú tradíciu
v politickom myslení. V súlade s ňou, i keď štát alebo knieža
mohli vykonávať svoju moc bez ohľadu na rozumnosť, vždy tak museli robiť
v stanovených zákonných medziach. Porov. HARTMANN,
W./PENNINGTON K. (eds.): The History of
Medieval Canon Law in the Classical Period, 1140-1234. From Gratian to
the Decretals of Pope Gregory IX. History
of Medieval Canon Law. Washington: The Catholic University of America
Press, 2008, s. 230.
[131] Bližšie k tejto
problematike pozri BERMAN, H. J.: Law and Revolution. The Formation of the Western Legal Tradition.
London: Harvard University Press, 1983, s. 553.
[132] Porov. EVANS, G. R.: Law and Theology in the Middle Ages.
London: Taylor And
Francis, 2002, s. 23.
[133] Porov. BRUNDAGE, J. A.: Medieval Canon Law. London : Longman,
1995, s. 164.
[134] Aj samotný Gracián napokon ako
najdôležitejší princíp každého zákona prezentoval pravidlo, že nik by nemal
robiť iným to, čo nechce, aby oni robili jemu. Porov. D. 1, d. a. c. 1. Bližšie
k týmto úvahám pozri TIERNEY, B.: Religion
Law and the Growth of Constitutional Thought, 1150-1650. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 13.
[135] Porov. HOVE, A. van: Commentarium Lovaniense in Codicem Iuris
Canonici. Volumen I. Tomus I. Michliniae–Romae: H. Dessain, 1945, s. 465.
[136] Porov. BELLOMO,
M.: The Common Legal Past of Europe, 1000-1800. Washington: The Catholic
University of America Press, 1995, s. 183.