Zásada ne crimina remaneant impunita v platnom kánonickom práve

Zásada ne crimina remaneant impunita

v platnom kánonickom práve¹

prof. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 

Katedra rímskeho a cirkevného práva

Abstrakt: Aj v právnom odvetví sa môže stať, že výrok istej autority ovplyvní ďalekosiahlym spôsobom jeho ďalší vývoj bez ohľadu na pôvodný zámer jeho autora. Uvedené sa ideálne hodí na konštatovanie pápeža prelomu 12. a 13. storočia, Inocenta III., ktorý nepriamo apeloval na verejné autority slovami publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita. Kvôli výnimočne silnému postaveniu pápežstva vo vtedajšej societe sa mu totiž takto podarilo ovplyvniť ďalší vývoj verejného, najmä trestného práva, a to predovšetkým v zmysle presadenia prístupov a inštitútov stíhajúcich páchateľov trestných činov ex officio, a to častokrát aj v prípade, ak predmetné konanie nebolo zahrnuté v skutkovej podstate ani jedného z kánonickoprávnych deliktov. Hlavným cieľom článku je charakterizovať pápežskú dekretáliu Ut fame, poukázať na jej vplyv na ďalší vývoj odvetvia kánonického trestného práva vrátane jej reflexie v Kódexe kánonického práva z roku 1917 a platnom Kódexe kánonického práva z roku 1983. 

Kľúčové slová: vrcholný stredovek – Inocent III. – pápežská teokracia – dekretália Ut fame – zásada ne crimina remaneant impunita – verejné autority – trestné právo – Kódex kánonického práva z roku 1917 – platný Kódex kánonického práva z roku 1983 

Abstract: Even in law may happen that statement of certain authority affects in far-reaching way its next development, regardless of the original intention of its author. Mentioned fits perfectly to the acknowledgement of the Pope of the breakthrough of 12^thand 13^th century, Innocent III, that appealed indirectly to then public authorities with the words publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita. Because of extraordinarily strong status of papacy in the society of that time he managed to affect the next development of public, especially criminal law, first of all namely in the sense of enforcement of attitudes and institutions prosecuting perpetrators for criminal acts ex officio, many a time also in case, when the action in question was not included in any subject-matter of canon-law delinquencies. The main goal of the article is to characterize the papal decretal Ut fame and its impacts on the next development of the branch of canon criminal law, alongs its reflection in the 1917 Code of Canon Law and valid 1983 Code of Canon Law. 

Keywords: High Middle Ages – Innocent III – papal theocracy – decretal Ut fame – maxim ne crimina remaneant impunita – public authorities – criminal law – 1917 Code of Canon Law – valid 1983 Code of Canon Law 

Úvod

Po období prevahy štátu nad Cirkvou a cisárstva nad pápežstvom v období Karlovcov a Otovcov, prišlo obdobie superiority pápežstva nad cisárstvom, pripravené rehoľnými reformnými centrami a v univerzálnej rovine realizované gregoriánskou reformou pápežského Ríma (reforma gregoriana). Práve tieto snahy zabezpečili Cirkvi úplnú slobodu tak voči cézaropapizmu, ako aj negatívnym javom feudálneho zriadenia, ktoré sa prejavovali najmä v laickej investitúre, simónii a svojvoľne uplatňovanom a hrubo zneužívanom beneficiátnom zriadení.^[2] I z toho dôvodu začína väčšina cirkevných historikov počítať roky slobodného pôsobenia Cirkvi medzi svetskými mocnosťami až od roku 1122, teda od uzatvorenia Wormského konkordátu (concordatum Wormatiense).^[3] Keďže v nasledujúcom období sa definitívne presadila i zásada celibátu, konsolidovali sa farnosti a vzrástol tiež význam kláštorov a novozakladaných univerzít, celkový vývoj dospel k definitívnemu presadeniu sa vlády pápeža nad celou univerzálnou Cirkvou. Na základe týchto úspechov si Cirkev, ktorá sa musela po stáročia úzkostlivo brániť proti svetským vplyvom, zároveň začala čoraz viac uvedomovať svoju nadradenosť a vznešenejšie postavenie oproti moci svetskej. Táto skutočnosť sa prejavila predovšetkým v sformulovaní teologicko-filozofického myšlienkového základu, ktorý používal k vystihnutiu ich vzájomného pomeru prirovnania ako: slnko a mesiac, nebo a zem, zlato a olovo či duša a telo.^[4] Najmä na tomto pozadí sa začali čoraz výraznejšie presadzovať pápežské hierokratické myšlienky, ktoré deklarovali zásadnú nadradenosť Cirkvi nad štátom a napokon i pápežstva nad cisárstvom. Práve v tomto čase, konkrétne v roku 1203, pápež Inocent III. (1198–1216), ktorého takmer všetci bádatelia považujú za najsilnejšieho pápeža, aký kedy zastával úrad nástupcu apoštola Petra, odpovedal vo forme pápežskej dekretálie Ut fame na otázku predloženú londýnskym biskupom Viliamom zo Sainte-Mère-Église.^[5] I keď sa jej obsah dotýkal prakticky výlučne stíhania klerikov páchajúcich najvážnejšie delikty, jej dosah bol v konečnom dôsledku ďalekosiahly a významným spôsobom ovplyvnil ďalší vývoj nielen kánonického trestného práva. 

1 Pápež Inocent III. a fráza ne crimina remaneant impunita

1. 1 Dekretália Ut fame

            Obsah pápežskej dekretálie Ut fame je nevyhnutné vidieť v prvom rade v kontexte udalostí, ktoré sa udiali približne tridsať rokov dozadu na pozadí konfliktu medzi anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1154–1198) a canterburským arcibiskupom Tomášom Becketom (1162–1170). Panovník sa totiž od začiatku svojej vlády snažil čo najviac ohraničiť v prospech kráľovskej moci privilégiá duchovenstva, vyžadujúc od nich lénnu prísahu a podriaďujúc ich svetským súdom (zrušenie privilegium fori). Kráľom riadený snem v Clarendone navyše v roku 1164 prijal 16 zákonných článkov, výslovne označených za „prastaré zvyky“ (consuetudines avitae), ktoré mali siahať údajne až do čias Viliama I. Dobyvateľa (1066–1087) a určovať od toho času pomer koruny k tamojšej cirkvi. Na ich základe sa anglickí klerici nemohli odvolávať do Ríma, kauzy týkajúce sa prezentačných a ďalších beneficiátnych práv boli zverené právomoci kráľovského súdu, voľby biskupov sa mali konať v kráľovskej kaplnke, bolo obmedzené právo duchovných udeľovať kánonickoprávne tresty a došlo i k zrušeniu viacerých ďalších privilégií Cirkvi a klerikov. Uvedený konflikt medzi kráľom a arcibiskupom sa pritom prioritne týkal svetskej trestnej jurisdikcie nad anglickým klérom. Panovník konkrétne argumentoval, že duchovní páchajúci najťažšie zločiny vďaka cirkevným privilégiám unikajú pred sekulárnymi trestami, ktoré sú nahrádzané oveľa miernejšími cirkevnými sankciami.^[6] Výslovne pritom poukazoval na to, že všetci jeho predchodcovia na anglickom tróne vynucovali dobré zákony a spravodlivo postihovali delikty kohokoľvek, kto sa nachádzal na ich území.^[7] Ako je všeobecne známe, celý spor napokon vyvrcholil v arcibiskupovom mučeníctve, keď mal byť zavraždený kráľovskými rytiermi pred oltárom vlastnej katedrály.^[8] I keď sa Henrich II. musel z dôvodu podozrenia zo zodpovednosti za smrť Tomáša Becketa kajať, nezávislosť anglickej cirkvi de facto podriadenej kráľovi pretrvala naďalej, spolu s clarendonskými konštitúciami, ktoré zostali obdobne v platnosti.^[9]

            Na uvedenom pozadí napísal pápežovi Inocentovi III. londýnsky biskup Viliam zo Sainte-Mère-Église, neváhajúc si pýtať odpovede na otázky, za ktoré canterburský arcibiskup položil život. V prvom rade žiadal o pápežovo rozhodnutie, či preláti môžu i za použitia sily uväzniť klerikov, ktorí sa ukázali nenapraviteľnými nielen v recidíve pri páchaní ťažkých deliktov, ale aj utekaní z kláštornej väzby (carcer), prikázanej im kvôli odpykaniu si deliktov a absolvovaniu prísneho verejného pokánia. Druhá otázka sa týkala možnosti vyhnutia sa trestu exkomunikácie ipso facto et ipso iure (latae sententiae), ak položili v násilí ruky na duchovných, ktorých rebélia im nedávala inú možnosť než použitie sily pri ich zajímaní a bránení im v konaní ďalšieho zla. Odpoveď Inocenta III. reflektovala prioritne snahu o zlepšenie vzťahov medzi pápežstvom a anglickou korunou, čo sa prejavilo vo viacerých ústretových krokoch voči laikom a ich potenciálnemu použitiu sily voči zločinným klerikom. Skvelý právnický cit a genialita pápeža sa navyše preukázali v jeho schopnosti vydedukovať z konkrétnej situácie analyzovanej v dekretálii Ut fame právny princíp, ktorého základy bolo možné nájsť ešte v prameňoch rímskeho práva, respektíve niektorých súdobých kánonistických komentároch.^[10] Ten pápež rozvinul do široko použiteľnej zásady spôsobilej zmeniť postoj predstaviteľov verejnej moci pri všeobecnom aplikovaní trestnoprávnych noriem.^[11] Inocent III. konkrétne na prvom mieste uviedol, že preláti by nielen mohli, ale musia uväzniť nenapraviteľných klerikov, keďže takéto niečo je ich povinnosťou. Obdobné právomoci však priznal i laikom, ktorí mohli obdobne postupovať proti duchovným obžalovaným z vážnych zločinov, avšak len za predpokladu konania na základe mandátu od ich predstavených. Násilie mohli pritom použiť v snahe o ich uväznenie, pričom to malo mať iba takú intenzitu, ktorá bola potrebná na prekonanie obrany spurných klerikov, ich zajatie a odovzdanie do rúk kompetentných cirkevných autorít.^[12] Pápež napokon svoje vyjadrenie zhrnul do troch záverov: 1) preláti sú zodpovední za nápravu excesov svojich podriadených; 2) reakciou na beztrestnosť je za každých okolností ešte väčšia skazenosť páchateľov; 3) je vecou verejnej užitočnosti, aby zločiny nezostali nepotrestané.^[13]

1. 2 Pôvod a interpretácie frázy

            Pôvodu frázy publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita sa snažili dopátrať bádatelia už od čias stredoveku, cez novovek, moderných vedcov nevynímajúc. Celkom prirodzene, prví z nich hľadali prioritne vo vtedajších všeobecne uznávaných teologických prameňoch, najmä v dielach cirkevných Otcov, ako aj predstaviteľov starovekej rímskej právnej vedy, a to najmä v podobe zachytenej v justiniánskej kodifikácii. Pokiaľ ide o latinskú patristickú tradíciu, tá neustále odkazovala na povinnosti prelátov postarať sa o poslušnosť svojich podriadených, keďže nepotrestanie prehreškov vedie k morálnym škodám a ďalším zločinom. Cirkevní Otcovia z toho dôvodu v duchu starovekých náhľadov upriamovali pozornosť prioritne na odstrašujúcu funkciu trestu.^[14] I keď predmetnú maximu nemožno expressis verbis nájsť vyjadrenú ani v jednom zo zachovaných rímskoprávnych prameňov, veľký počet právnikov sa ju napriek tomu pokúsil dedukovať z kontextu fragmentov justiniánskych zbierok.^[15] Ako príklad môžeme spomenúť kánonistu Johannesa Teutonica († 1245), autora diela Glossa ordinaria ku Graciánovmu dekrétu (Decretum Gratiani), ktorý odkázal na tri pasáže z rímskeho práva pochádzajúce z justiniánskeho Kódexu a Digest,^[16] obsahovo takmer totožné s výrokom dekretálie Ut fame.^[17] Ešte usilovnejší bol v tomto ohľade kánonista Hostiensis († 1271), autor diela Summa aurea, ktorému sa podarilo nájsť až päť rímskoprávnych odkazov^[18], obdobne z Kódexu a Digest.^[19] O takmer storočie neskôr pátral po pôvode tejto frázy i slávny romanista Bartolus zo Saxoferrato († 1357), ktorý vo svojich komentároch odkazoval aj na dva, predtým prehliadané odkazy z Digest.^[20] Iní učenci pátrali i v ďalších fragmentoch, ktoré bolo obdobne možné viac či menej stotožniť s vnútorným konceptom Inocentovej myšlienky.^[21] Celkom prirodzene, uvedené pasáže poväčšine odkazovali na crimina extraordinaria, zavedené za čias cisárstva, v protiklade ku crimina ordinaria, presadeným ešte republikánskymi zákonmi.^[22]

            Pokiaľ ide o samotnú interpretáciu dekretálie Ut fame, tie by sme mohli zovšeobecniť do dvoch prístupov. Kým prvý vyzdvihol funkciu a povinnosti verejných autorít v zmysle ochrany celej spoločnosti, druhý bol prioritne postavený na obmedzovaní tradičných práv obžalovanej strany, ktorej sa upierali plné možnosti brániť sa.^[23] Ich kombinácia potom podľa viacerých bádateľov viedla k presadeniu formálneho ex officio postupu v trestných kauzách, čo malo zase okrem iného viesť i k rozsiahlemu rozvinutiu premís inkvizičného procesu. Prvý prístup sa prejavoval najmä v skutočnosti, že ak stredoveký doktor obojeho práva hľadal argumenty pre upevnenie verejného poriadku, poväčšine priamo odkazoval na dekretáliu Inocenta III. Vynucovanie práva malo totiž, spolu s diplomaciou, obranou občanov a výberom daní, patriť k najdôležitejším funkciám štátu. Niektorí vedci z toho dôvodu argumentujú, že pápež túto fázu v skutočnosti vyextrahoval z rímskoprávneho kontextu, zbavil ju akýchkoľvek obmedzení, vyplývajúcich z jej pôvodného nastavenia, preformuloval ju na všeobecný princíp a nakoniec rozširujúco aplikoval na všetky druhy situácií, ktoré častokrát s jej pôvodným zmyslom vôbec nesúviseli.^[24] Ako príklad na druhý prístup možno spomenúť opätovne kánonistu Hostiensisa, ktorý používal predmetnú maximu v najširšom možnom kontexte. Aj on v prvom rade konštatoval, že každá ochrana pred trestom vedie k deliktom, zatiaľ čo riadne ukladanie trestných sankcií prispieva k strachu ostatných členov spoločenstva a zdržiava ich od páchania zla.^[25] Na tomto pozadí ju použil na ospravedlnenie eliminovania, respektíve obmedzenia viacerých do toho času zaužívaných práv obžalovaného, za pomoci ktorých sa mohol riadne procesne brániť. Ako vhodný príklad možno v tomto ohľade uviesť hájenie potenciálneho vynesenia rozsudku pri všeobecne známom zločine aj bez predvolania obžalovaného, čo bolo v príkrom rozpore s riadnym súdnym procesom (ordo iudicii).^[26]

1. 3 Vplyvy na ďalší vývoj

            Uvedené interpretácie našli odzrkadlenie čoskoro nielen v právnej vede, ale i praxi, pričom väčšina legislatívnych inovácií v trestnom práve v období 13. až 16. storočia sa ospravedlňovala práve maximou pápeža Inocenta III. Keďže rímske justiniánske právo poskytovalo minimum procesných smerníc použiteľných na vtedajší život, bolo to kánonické právo, ktoré disponovalo v známom rímsko-kánonickom procese (processus Romanus canonicus) determinujúcim postavením.^[27] Ten bol inovatívny najmä zavedením zásady rovnosti strán pred zákonom, prezumpcie neviny, apelačných oprávnení a prioritným sledovaním polepšujúceho účelu trestu vrátane skúmania otázok zavinenia a úmyslu páchateľa. Na druhej strane však z uvedených princípov pripúšťal viaceré výnimky, pričom väčšina z nich bola zdôvodňovaná práve frázou zachytenou v dekretálii Ut fame, poväčšine priamo slovami publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita. V zásade sa totiž zdôrazňovalo, že samotná komunita musí mať záujem na trestnom stíhaní páchateľov, čo viedlo k ďalekosiahlym zmenám vo viacerých aspektoch trestného procesu.^[28] Najvýraznejšia spočívala v postupnom opúšťaní premís akuzačného procesu a jeho nahrádzaní procesom inkvizičným, ktorý umožňoval viaceré priame zásahy do základných práv obžalovaného.^[29] Tieto postupy sa ospravedlňovali a procesne aplikovali vtedy, ak bolo konanie páchateľa natoľko závažné, že ohrozovalo verejný záujem spoločenstva. Uvedený postoj je zrejmý z prístupu už spomenutého kánonistu Hostiensisa, ktorý navrhol v prípade ťažkých trestných činov uprednostňovanie inkvizičného procesu práve s odkazom na Inocentovu dekretáliu.^[30] Ako príklad možno v uvedenom ohľade uviesť jeho odmietnutie názoru, že sudca nemôže prinútiť svedkov svedčiť, označiac ich úlohu za predmet verejného záujmu. Ak by totiž súd nemohol jednotlivcov k svedčenie primäť, reálne by hrozilo, že nevinný bude nespravodlivo odsúdený a vinný oslobodený.^[31] Na základe toho by bolo potom zrejmé, že zločiny zostali nepotrestané. 

            Názory ovplyvnené prístupom Inocenta III. sa prejavili i v Hostiensisovom posune od súkromných iniciatív, prejavujúcich sa pri trestných stíhaniach možnosťou vznesenia obžaloby postavenej na interesse, k iniciatívam verejným, umožňujúcim udávanie páchateľov za každých okolností, keďže potrestanie zločinu je v záujme každého člena spoločnosti.^[32] Uvedený prístup tak umožňoval kompetentným verejným autoritám viesť inkvizičné vyšetrovanie bez potreby vznesenia akejkoľvek súkromnej žaloby alebo udania. Uvoľnenie z viacerých uznávaných procesnoprávnych zásad chrániacich osobu obžalovaného sa prejavilo tiež v dovolení sudcom postupovať bez zachovania akýchkoľvek formalít práva (de plano), čo posilňovalo úlohu ich diskrečnej moci (discretio, arbitrium), a to či už vo vzťahu k vzneseniu obžaloby, vyšetrovaniu vrátane vynesenia rozsudku. Obdobné stanoviská napokon zastával i kánonista Sinibaldus Fieschi, neskorší pápež Inocent IV. (1243–1254), ktorý obdobne umožnil sudcovi postupovať sumárnym spôsobom v prípade všeobecne známeho zločinu, keďže interest rei publice, ne crimina remaneant impunita.^[33] Názory oboch kánonistov reflektovalo i najslávnejšie stredoveké procesnoprávne dielo, predstavujúce kompendium rímsko-kánonického procesu, Speculum iudiciale, spísané okolo roku 1271 neskorším biskupom z Mende, Viliamom Durantisom († 1296). Práve jeho spis sa stal štandardom pre všetky ďalšie procesnoprávne pojednania a týmto postavením disponoval najneskôr do konca stredoveku.^[34] Aj Viliam Durantis zdieľal pohľad oboch kánonistov ohľadom trestania, čo je zrejmé zo slov použitých na začiatku tretej knihy, v ktorých zdôraznil užitočnosť pre štát, aby zločiny nezostali nepotrestané, výslovne označujúc tento prístup za doctrina nova.^[35] Uvedené sa obdobne odzrkadlilo v obmedzení práv obžalovaného a procesných garancií, ktoré boli súčasťou rímsko-kánonickej tradície ešte v období 12. storočia, a to všetko vo verejnom záujme.^[36] Je teda zrejmé, že zločiny a ich trestanie sa v tomto období stávali v prvom rade predmetom verejného záujmu. 

            Slávny italský právnik Albertus Gandinus († 1310) v nadväznosti na to umožnil sudcom prinútiť potenciálnych žalobcov k vzneseniu obvinenia proti podozrivým zločincom, keďže pre každé spoločenstvo je dôležité, aby zločiny nezostali nepotrestané.^[37] Aj on navyše akceptoval stanovisko, že fama, respektíve zlá povesť je dostatočným základom pre súd k začatiu vyšetrovania proti podozrivému. Každý inkvizičný sudca mal byť nielen ochrancom spoločnosti proti zločinom, ale svojou činnosťou zároveň vnášať strach do sŕdc potenciálnych páchateľov.^[38] Uvedené našlo svoju reflexiu najmä v práve dokazovania, a to predovšetkým vo vzťahu k dostatočnosti použitia inštitútov fama, notorium, manifestum, respektíve indicia na odsúdenie páchateľa.^[39] Zatiaľ čo teda rímsko-kánonický proces požadoval ako minimálny štandard svedectvo dvoch očitých svedkov alebo priznanie obžalovaného, v 13. storočí sa vytvoril súbor alternatívnych štandardov, ktoré umožňovali uvedené požiadavky prekonať a ich nedodržanie ospravedlniť.^[40] Najmä snaha neponechať vážne delikty nepotrestané napokon kánonistov viedla k vymedzeniu určitého druhu trestných činov (najmä sexuálne prehrešky klerikov, heréza a úžera), pri ktorých postačovali na odsúdenie páchateľa súdom aj dôkazy nižšej kvality. Verejný záujem stál taktiež za ospravedlnením použitia tortúry pri existencii čiastočných dôkazov (probationes partiales), čo malo viesť k zabezpečeniu získania priznania obžalovaného.^[41] Premisy inkvizičného procesu sa čoskoro presadili v praxi, aby neskôr dominovali v cirkevnom i sekulárnom súdnictve, a tento status si udržali až do čias osvietenstva.^[42] Ich etablovanie súviselo najmä so záujmom pápežov vrcholného stredoveku o kontrolu nad rozsiahlou súdnou organizáciou, ktorej úlohou bolo chrániť hodnoty zjednocujúce všetkých veriacich v Krista.^[43]Niektorí bádatelia však argumentujú, že dôležitejším boli schopnosti inkvizičného procesu pri odhaľovaní pravdy, keďže staršie postupy sa dlhodobo ukazovali ako málo efektívne.^[44] Na tomto pozadí neprekvapuje, že ešte v 13. storočí prešli všetky maleficia pod verejnú inkvizičnú jurisdikciu, ktorá bola oprávnená postupovať ex officio, a najneskôr od 15. storočia sa inquisitio začala tešiť statusu štandardného trestného procesu, a to na úkor accusatio, nedostatočne reflektujúcej verejnú potrebu odhaľovania a trestania zločinov.^[45]

2 Kódexové právo

            I napriek úspešnej kodifikácii a istým snahám o modernizáciu niektorých noriem, Katolícka cirkev zachovala aj v prvom Kódexe kánonického práva z roku 1917 v trestnom práve viaceré normy, respektíve zásady, ktoré vo viacerých ohľadoch narúšali princíp právnej istoty. Tento prístup by sme mohli označiť aj za istý pozostatok uplatňovania zásady publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita, ktorá našla v uvedenom zmysle svoje odzrkadlenie predovšetkým v § 1 kánonu 2222. Ten uviedol, že i keď sa so zákonom nespája žiadna trestná sankcia (lex minus quam perfecta), zákonný predstavený môže napriek tomu jeho porušenie potrestať nejakým spravodlivým trestom aj bez predchádzajúcej hrozby sankciou, ak to vyžaduje vyvolané pohoršenie alebo osobitná vážnosť porušenia.^[46] Za iných okolností možno vinníka sankcionovať len vtedy, ak bol predtým napomenutý a pohrozilo sa mu pre prípad porušenia zákona samočinným alebo ukladaným trestom. § 2 potom pokračoval v tom zmysle, že aj keď je iba pravdepodobné, že delikt bol spáchaný alebo je trestná žaloba k spáchanému deliktu premlčaná, zákonný predstavený nesmie vysvätiť klerika, ktorého súcosť nie je zistená.^[47] Kvôli zabráneniu pohoršenia mu môže navyše zakázať vykonávanie posvätných služieb alebo ho prípadne priamo odstrániť z úradu.^[48] I keď univerzálny zákonodarca konštatuje, že uvedené nemá povahu trestu, z pohľadu účinkov nemožno pochybovať o sankčnom charaktere tohto postupu a rozvinutí princípu nepriamo vyjadreného v § 1 toho istého kánonu.^[49] V tomto prípade tak išlo o výnimku zo zásady nullum poena sine lege, keďže páchateľa bolo možné trestať aj bez zachovania tohto základného trestnoprávneho štandardu.^[50] Kánonisti pritom poväčšine argumentovali, že predmetný kánon nepredstavuje vlastne nič iné, než vonkajšie potvrdenie myšlienky nápravy páchateľa a sledovanie najvyššieho zákona Cirkvi, teda spásy duší (suprema lex salus animarum).^[51]

Aj keď prvé kodifikačné dielo pripustilo z tradičných trestnoprávnych zásad niektoré výnimky, oveľa ďalej zašiel platný Kódex kánonického práva. Na mysli máme predovšetkým normu kánonu 1399, zákonodarcom označenú ako norma generalis, ktorá narúša nielen princíp právnej istoty a zásadu nulla poena sine lege, ale taktiež princíp nullum crimen sine lege, a to všetko obdobne v súlade so zásadou publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita.^[52]V súlade s jeho znením, okrem prípadov stanovených Kódexom alebo v iných zákonoch, možno za vonkajšie porušenie Božského alebo rýdzo ľudského zákona páchateľa potrestať spravodlivým trestom i za predpokladu, ak si zvláštna závažnosť porušenia a nevyhnutnosť v záujme predchádzania alebo nápravy pohoršení zo strany komunity veriacich žiada potrestanie.^[53] Za týchto okolností tak možno páchateľa, v duchu premís prvého Kódexu, sankcionovať aj v prípade, ak jeho konanie nie je špecifikované v skutkovej podstate žiadneho trestného činu podľa platného kódexového či mimokódexového práva. Porušenie zásady nullum crimen sine lege možno potom osobitne vztiahnuť k potenciálnemu trestaniu za porušenie Božského zákona, ktorý nebol transponovaný do žiadnej kánonickoprávnej normy. Pokiaľ ide o pozadie vzniku tohto kánonu, jeho znenie, prekračujúce vymedzenie normy kánonu 2222 § 1 prvého Kódexu kánonického práva, bolo obdobne podporené s argumentom, že v kánonickoprávnom zákonodarstve nie je možné vystihnúť podstatu všetkých konaní, ktoré sú spôsobilé poškodiť cirkevné spoločenstvo.^[54] Pred obavami z potenciálneho zneužívania tejto normy zo strany cirkevných autorít, tak dostal prednosť záujem ochrany integrity cirkevných úloh a predchádzania duchovným škodám veriacich.^[55] Okrem toho sa oficiálne sa argumentovalo, že bez existencie tejto normy nemožno účinne realizovať ani pastoračnú správu Cirkvi.^[56]

Ako sme už naznačili, z celkového poňatia tohto kánonu vyplýva možnosť jeho aplikácie aj v prípade porušenia normy, ktorá nespadá do oblasti trestného práva, ale taktiež morálno-právnej normy Božského práva.^[57] I keď niektorí kánonisti tento záver spochybňujú, minimálne priznávajú ťažkosti pri uplatňovaní noriem, ktoré majú základ v Božskom práve, a to najmä z hľadiska ich obsahu a rozsahu.^[58] V tejto súvislosti je potrebné sa zamyslieť nad tým, či by bolo možné za pomoci všeobecnej normy chrániť aj záujem chránený príslušným spoločenstvom prostredníctvom právnej obyčaje. Zohľadňujúc interpretačné zásady kánonického práva je túto možnosť nutné odmietnuť, keďže v trestnom práve sa v zásade aplikuje iba striktný výklad. Ak teda predmetný kánon hovorí len o zákonoch, obyčaje do úvahy neprichádzajú, a to ani vtedy, ak sú viac ako storočné, respektíve platia v príslušnej komunite od nepamäti.^[59] Pokiaľ ide o samotnú aplikáciu kánonu 1399, kompetentná cirkevná autorita musí mať v prvom rade na zreteli dikciu kánonu 1343, podľa ktorého, ak zákon alebo trestný príkaz umožňuje sudcovi uložiť alebo neuložiť trest, ten ho môže podľa svojho svedomia a rozumného úsudku zmierniť alebo namiesto neho uložiť pokánie.^[60] Z toho dôvodu by sa predmetná norma mala aplikovať iba v prípade osobitne závažných konaní ohrozujúcich cirkevné spoločenstvo a reálnej potrebe zabrániť škandálom alebo ich napraviť. Obe skutočnosti musia byť kompetentnou (trestajúcou) cirkevnou autoritou osobitne zvážené a neskôr prípadne i dokázané.^[61] Toto bremeno tak v konečnom dôsledku spočíva na ordinárovi, ktorý je spôsobilý iniciovať trestný proces, nikdy nie na sudcovi. Pokiaľ ide o porušenie zákona, to musí byť ťažké, pričom stupeň závažnosti sa určuje kombináciou subjektívnych a objektívnych kritérií. Netreba totiž zabúdať na to, že trestať možno iba za konania, ktoré sú ťažko pripočítateľné, respektíve priamo spojené so zlým úmyslom.^[62]

Len za uvedených okolností možno na základe kánonu 1399 uložiť páchateľovi spravodlivý trest (poena iusta) ferendae sententiae, ktorý by mal byť menej prísny než sankcie za delikty v zákone, respektíve trestnom príkaze priamo uvedené.^[63] I keď je totiž delikvent za daných okolností právne zodpovedný, treba mať na zreteli, že uloženie trestu nemohol predpokladať a ani sa nemohol adekvátne brániť.^[64] V tejto súvislosti je nutné pripomenúť i zaužívané kánonickoprávne princípy, podľa ktorých nezavinená neznalosť zákona ospravedlňuje, čo páchateľa vyníma spod trestnej zodpovednosti, respektíve zmierňuje jeho trest v prípade neznalosti jeho pripojenia k trestnému zákonu.^[65] S ohľadom na celkové poňatie kánonu 1399 kánonistika predpokladá len uloženie trestu odpykávacieho, nikdy nie cenzúry. Sankcionovaniu páchateľa totiž v tomto prípade nepredchádza žiadne varovanie a cieľom nie je náprava delikventa, ale obnovenie porušeného poriadku.^[66] Do detailu a v plnej sile je potrebné zohľadniť aj kánon 1349, ktorý požaduje, aby sudca, ak nie je trest v zákone vymedzený a zákon neurčuje niečo iné, neukladal ťažšie tresty (najmä nie cenzúry) vrátane trvalých odpykávacích trestov, najmä zbavenia úradu alebo prepustenia z klerického stavu.^[67] Pokiaľ ide o spôsoby ukladania sankcií, do úvahy prichádza buď dekrét ordinára pri zachovaní riadneho administratívneho postupu, alebo súdny rozsudok v prípade uplatnenia súdneho procesu.^[68] Z celkového hľadiska platí, že i napriek možným pozitívam tejto normy, takmer všetci kánonisti jej efektívnosť spochybňujú a kompetentným cirkevným autoritám odporúčajú, aby sa jej v aplikačnej praxi radšej vyhli. V prvom rade ju navrhujú nahradiť trestným príkazom, keďže v takom prípade je spáchaný čin od začiatku definovaný ako delikt, pričom páchateľ je vopred uzrozumený aj s trestom, ktorý mu hrozí, ak od svojho konania neupustí.^[69] Iní kánonisti zase upriamujú pozornosť na účinnejšie použitie kánonickoprávnych inštitútov netrestných, a to najmä trestných liečivých prostriedkov obsiahnutých v kánone 1339.^[70]

Záver

            I keď je zrejmé, že dekretália Ut fame, a to či už z pohľadu predloženej otázky, ako aj pápežovej odpovede, v prvom rade reflektovala starší konflikt medzi anglickou korunou a pápežstvom po mučeníckej smrti Tomáša Becketa, Inocent III., ako skúsený vládca i právnik, použil frázu publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunitas najväčšou pravdepodobnosťou s vedomím potenciálneho ovplyvnenia ďalšieho vývoja trestného práva. Sám si bol totiž veľmi dobre vedomý svojej pozície a dosiahnutého statusu nielen ako hlavy Katolíckej cirkvi, ale taktiež svetskej spoločnosti, keďže vtedajšia situácia mu bola vo viacerých ohľadoch naklonená, čo mu neskôr umožnilo suplovať funkcie, na ktoré predstavitelia vtedajšej svetskej moci jednoducho nestačili. Rozvoj ius commune a jeho aplikácia v každodennom živote potom prispeli k tomu, že verejné autority podporované učenými právnikmi začali čoraz viac a výraznejšie vnímať svoje povinnosti stíhať zločincov a trestať ich.^[71] V súvislosti s tým zároveň začalo dochádzať k obmedzovaniu do toho času akceptovaných trestnoprávnych princípov a noriem chrániacich obžalovaného a zabezpečujúcich mu istotu spravodlivého procesu. Z kánonickoprávneho hľadiska možno badať rovnaký vývoj pri formovaní inkvizičného procesu, uplatňovaného najprísnejšie pri stíhaní najvážnejšieho z deliktov v podobe herézy.^[72]Hoci teda Inocent III. nebol prvý, kto skombinoval myšlienky zločinu, trestu a verejného záujmu, vďaka jeho osobnosti a postaveniu vtedajšieho pápežstva sa stali pevnou a neodmysliteľnou súčasťou právnického slovníka. Dôležitosť tejto zásady bola o to väčšia, že civilní právnici ju od kánonistov prijali práve v čase formačných periód západného trestného práva.^[73] Nevyhnutné prepojenie kánonického práva s právom rímskym jej zase zabezpečilo široké akceptovanie v zmysle starších konceptov, siahajúcich až do čias cisárskeho Ríma, keď boli premisy formulového procesu postupne nahrádzané procesom kogničným.^[74] Podobnú výnimku si napokon v nadväznosti na to v rámci interpretácie maximy Inocenta III. vyhradila aj Cirkev a na jej základe tak bolo možné súdiť aj za zločiny nezahrnuté v žiadnom písanom zákone alebo obyčaji, ak predmetné konanie zakazoval Božský alebo prirodzený zákon.^[75]

            Ako je zrejmé z predchádzajúceho výkladu, uvedený prístup našiel svoje odzrkadlenie v jemnejšej forme v Kódexe kánonického práva z roku 1917 a v podobe radikálnejšej v platnom Kódexe kánonického práva z roku 1983. Najmä s ohľadom na moderné trestnoprávne štandardy vzbudzovala dikcia všeobecnej normy od začiatku isté znepokojenie, čo sa prejavilo už pri kodifikačných prácach, pričom viaceré nejasnosti pretrvávajú dodnes. I keď jej existencia na jednej strane poukazuje na to, že jednoduchá formalisticky vymedzená koncepcia zločinov je v Katolíckej cirkvi neakceptovateľná, samotný kánon 1399 nepredstavuje len abstraktný verejnoprávny princíp, ktorým môže kompetentná cirkevná autorita pohroziť páchateľovi trestom, ale má podobu priamo aplikovateľnej normy. Keďže na jej základe možno uložiť sankciu predtým v zákone nestanovenú, najväčšie obavy sa spájajú s reálnym ohrozením základných práv obžalovaného. Pre možnosť jej uplatnenia navyše postačuje hrozba veľkým škandálom, ktorý sa síce podľa kánonistických komentárov posudzuje kombináciou objektívnych a subjektívnych kritérií, avšak poväčšine je zrejmé, ktoré z nich budú mať v praxi prevahu. Ako sme už uviedli, aj napriek širokým teoretickým možnostiam, takmer všetci kánonisti požadujú obmedziť používanie všeobecnej normy na minimum, pričom konkrétnosti má stanoviť štýl tej-ktorej kúrie. O úspešnosti týchto apelov, respektíve podobnosti náhľadov cirkevných autorít vypovedá najmä skutočnosť, že súčasné uplatňovanie tohto inštitútu je vskutku minimálne, ak vôbec existujúce.^[76] Ako potenciálne dôvody možno uviesť obavy zo zneužívania tejto normy, jej aplikovania nesprávnym spôsobom, respektíve možného obvinenia kompetentných predstavených z pasivity, z dôvodu nezabránenia škandálu použitím trestného príkazu. K výzvam k aplikovaniu všeobecnej normy tak poväčšine dochádza zo strany jednotlivých orgánov Rímskej kúrie (curia Romana), ktoré potom príslušných cirkevných predstavených inštruujú do najmenších detailov.^[77] Na záver možno konštatovať, že jedným z dôsledkov existencie tohto inštitútu, zachovávajúceho naďalej pri živote princíp publicae utilitatis intersit, ne crimina remaneant impunita, je skutočnosť, že v platnom kánonickom práve je namiesto zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege vhodnejšie hovoriť o dominujúcom princípe nulla poena sine culpa.^[78]

Autor: prof. JUDr. Mgr. Vojtech Vladár, PhD.